Nikdy som nerozumela tým povedačkám vo filmoch a knihách, kde rôzne aktérky a aktéri opisovali svoj vzťah porovnávaním „blízko a tak ďaleko“. Ako to je možné? Alebo ste si blízko, alebo nie ste spolu vôbec. Kým som niečo také nezažila na vlastnej koži. Úprimne? Divné pocity mám z toho dodnes.

Ono sa to nezdá, ale aj keď máte nejakého človeka pri sebe, neznamená to absolútne žiadnu blízkosť. Tak to bolo aj u mňa. Myslela som si, že priblížiť sa k človeku je ľahké. Veď stačí len prísť, zoznámiť sa, otvoriť ústa. Byť tam, kde človek, o ktorého máte záujem, je, motať sa okolo, veď „Náhoda je blbec“. V týchto prípadoch býva náhoda asi viac, než blbec.....Respektíve, nebýva žiadna.

Zažila som to teda aj ja. Videla som ho, on videl mňa, avšak vedomie o to druhom asi podchytil len jeden. Myslím reálne. Samozrejme, ja. Boli tu snahy o zblíženie, o to, spoznať jeho okolie, priateľov, dostala som sa vážne blízko. Kým som si neuvedomila, že som neustále príliš ďaleko. On so všetkým okolo seba v mojom svete bol, ja v jeho nie.

Pamätám si na ten okamih. Stála som asi tri metre od neho. Prešla som okolo neho, obšmietala sa okolo neho, bola som pri ňom. On si ma však nevšimol. Nevnímal ma. „Ako je to možné?“, pýtam sa.

Ako je možné, že sa nejaký človek dokáže vryť do sveta toho druhého, no zároveň v ňom nebyť? Ako sa môže stať, že niekoľko mesiacov orientujete svoje pôsobenie na človeka, ktorý v konečnom dôsledku ani nevie, že ste? Ako je možné, že to vďaka vašej aktivite a snahám o zblíženie nezaregistroval?

Ono to je tak niekoľko rokov. Bývame v jednom meste, máme rovnakých známych, chodíme na rovnaké miesta, veľakrát sa stane, že len kúsok vedľa seba. Napriek tomu, že týmto všetkým sme si blízko, stále sme si neuveriteľne ďaleko...

Ono si občas aj vravím, „Kiežby som len otvorila tie ústa“... ale... Ale!

Ono totiž nejde o telesnú blízkosť. Ale duševnú. A aj keď tam môžu byť pre ňu parametre, neznamená to, že sa aj zrealizuje...

.

Prečítajte si aj Každá máme svojho východniara