Maximálna sloboda. Absolútna závislosť. Nirvána. Túžba. Zmes pachov a vibrácií. Kotva. Len pocit. Výplod fantázie. Vôbec neexistuje. Toto všetko vám vypľuje google ako definíciu lásky. No stavím sa, že máte vlastnú.

V čase mojej puberty neboli mobily. Celé dni sme sedávali pri pevnej linke, čakali a čakali. A vymýšľali si milión vysvetlení – typu ťažká autohavária s následnou kómou - prečo dotyčný nezavolal. Našťastie, v čase mojej puberty neboli ani Valentínky. Bývali sme na desiatom poschodí a bolo by desné pendlovať medzi dverami bytu a schránkou a zisťovať, či už nejaká prišla. Láska býva netrpezlivá.

Moje deti píšu Valentínky nášmu psovi. Keď nevedeli písať, tak ich kreslili. Každú Valentínku zastrčia za psí košík. Pes bude mať osem rokov. Deti sú dve. Keď umývam dlážku, musím všetky Valentínky vziať, oprášiť, vložiť späť presne tak, ako tam boli, nepokrčiť, nezašpiniť, nenamočiť. Láska vie byť otravná.

Môj muž má zvláštny zmysel pre humor. Občas kupuje plyšáky v podobe čerta, ježibaby a zlovestných škriatkov. Vraj z lásky. A sem-tam ich vystavuje po byte. Zákerácky tak, aby mi vždy padol do oka len jeden. Fakt neviem, čo sa tým snaží povedať. No kým ich všetky pozbieram a pohádžem do škatule, kam patria, sú zaprášené že až. Aj na lásku občas sadá prach.

Keď som bola malá, otec ma brával na ryby aj napriek tomu, že som mu ich výdatne plašila. Keď už ma nebavilo hádzať do jazera kamene, vletela som doňho na trojkolke. Otec ma okamžite vylovil a osušil, hoci dodnes premýšľam, ako by to dopadlo, keby mu práve zabrala. Z tých čias si pamätám vôňu jazera... Mama zatiaľ doma varila a piekla. Robí to dodnes, kým my sa venujeme vážnym veciam typu posedávanie pri jazere. Keď je tak hnusne, že človek by ani psa von nevyhnal, niekto zazvoní a od dverí cítiť koláče. Viem, že ide mama. Láska nádherne vonia.

Moje staré mamy nikdy neposielali Valentínky. Ich vyznanie lásky to bol mastný chlieb s cibuľou, ktorý trepali na druhý koniec ulice, aby sme pri hrách náhodou neumreli od hladu. A tiež famózna čerešňová štrúdľa. Keď vonku prší, pozerám na kvapky, ako tečú po okne a potom sa kamsi stratia. Dýchnem na sklo a prstom nakreslím srdiečko. Pre tých, ktorí ma milovali, ktorých som milovala a ktorí tu už nie sú. A pre kvapky dažďa, ako zvyknem hovoriť deťom. Láska občas chce zostať skrytá.