Pozvánku prednášať na takzvanom „career expo“ podujatí pre pätnásťročné študentky som brala ako výzvu. Svojím výberom predmetov a mimoškolských aktivít sa dievčatá pomaly začínajú obzerať po vhodnom povolaní – prečo im v tom nepomôcť svojím príkladom a pár ukážkami z praxe. I dobre mienenými radami, ak o ne budú stáť. Tínedžerky z prominentných rodín z celého pacifického regiónu uprednostnili moju prednášku pred ostatnými, viac technickými. Vraj ich zaujíma kreatívne odvetvie. No i tak si podľa priania, resp. príkazu rodičov vyberú nakoniec právo alebo medicínu.

Bola som tam trochu za exotku. S dcérou v šatke na hrudníku som sa štyridsať minút mierne pohupovala pri rečníckom pultíku a do mikrofónu sa triafala akčnou angličtinou, no stále (asi už navždy) so stredoeurópskym prízvukom. Pobavila i potešila ich moja kľukatá cesta za vysnívaným povolaním rozvojovej novinárky a pedagogičky. No a mňa zasa tešilo, že dievky tušili čo-to o Československu, zmene klímy aj o globálnych rozvojových cieľoch. Zaujímalo ich tiež postavenie žien u nás a naše prístupy ku kampani #metoo. K mojej srdcovke prepájania rozvojových tém a médiálnej produkcie cez ukážky článkov a fotografií z krajín tretieho sveta som teda pridala pár príkladov, ktoré sa opakujú takmer vždy, keď je dôležitou političkou žena. Momentálne to majú možnosť pozorovať pri mediálnom zobrazovaní súčasnej novozélandskej premiérky.

 

Prečítajte si

 

Sledovalo ma vyše štyridsať dievčat v zeleno-modrých školských uniformách s dlhými vlasmi, sčesanými do vrkočov. Ani jedna z nich na minútu nespustila mobilný telefón z ruky. Počas môjho rozprávania do neho našťastie neťukali. Chodia na jednu z najlepších a najdrahších dievčenských stredných škôl v Aucklande. Ani keby som na tej škole učila, pravdepodobne by som si nemohla dovoliť umiestniť tam vlastnú dcéru. Dievčatá sa tam učia cudzie jazyky (angličtina už dávno nestačí) a kopec ďalších dôležitých predmetov, no žijú si tak trochu vo svojom vlastnom svete, odtrhnutom od reality. Sú príliš dobrotivé, ale zároveň naivné. Tu akoby dvojnásobne platilo, že dobrá stredná škola nemusí ešte vaše dieťa pripraviť na život tam vonku. A tak som sa ich snažila motivovať k dôverovaniu, ale i preverovaniu informácií, koré do seba absorbujú. Naviedla som ich na dobrovoľníctvo a prispievanie do lokálnych médií.

Keď som sa v prezentácii dostala k časti o mojej práci s lokálnymi ženami v Keni a Indii, v reproduktoroch sa ozvalo zamľaskanie. Moja malá Tove Tui sa začala v šatke hmýriť a všetky prsty si demonštratívne vopchala do úst. Do ukončenia prednášky a následného dojčenia ostávalo ešte pätnásť minút, no pre istotu som rozprávanie trošku zrýchlila. Spomenula som pár zažitých príbehov a kampaní, zakomponovala do nich tému materstva. To malo potom za následok viac uvoľnenú diskusiu a otázky na záver hodiny.

Keď som spokojná odchádzala z areálu, všimla som si, ako vodička neďalekého automobilu odovzdáva pár dievčatám tašku s nápisom „Uber eats“. Fííha. Donášku dobrého jedla do školy by som si ja nemohla dovoliť ani na univerzite, nieto na gymnáziu. Zmiešané pocity z úvodu prednášky sa vrátili. Spomenula som si na konkrétne epizódy seriálov Midsomerské vraždy a Hercules Poirot, kde sa pod pokrievkou elitnej internátnej školy odohrávali všelijaké čudesné príbehy. Aspoň dúfam, že v tej taške bolo čosi špeciálne (a zdravé), nie nejaké fritované krídelká, ktoré mladé baby v tomto regióne často uvrhnú do začarovaného kruhu obezity.