Nedávno som šla samoidúcimi schodmi do jedného z bratislavských podchodov a čuduj sa svete, fungovali. Lebo kráčať dole či hore neanatomickými kusmi želiez, vystružlikaných do tvaru schodov, nie je nič príjemné. Možno som sa šťastím aj usmiala. Predo mnou stál pán v stredných rokoch a zdal sa mi čudne pootočený. Skúmala som príčinu a aha. O jeden schod nižšie pod ním, sa viezla mladá dáma s vybaleným ňadrom a dieťatkom v náručí. Dojčila.

Dieťa chvíľami prestalo papať, odtiahlo sa a prsník plný mlieka sa vystavoval na obdiv celému svetu. Až vtedy som si všimla jemný rozruch, ktorý na eskalátore nastal. Niektorí poškuľovali, iní pozerali do zeme, niektorí krútili hlavami. Mamička sa nestarala. 

Eskalátor je veľmi riziková záležitosť a hoci má aj množstvo rôznych zabezpečovacích gombíkov a pák, pri jeho službách musí dávať človek pozor. Aby mu nezachytil šál, topánku, kabelku, aby v pravú chvíľu stúpil správnou nohou na pevnú zem. Vôbec si neviem predstaviť, že cestou eskalátorom sa napchávam koláčom, treskou, rožkom, že to všetko zapíjam minerálkou. Nevhodnejšie miesto na jedenie už tuším ani nepoznám. 

Dojčenie je podľa mňa veľmi intímna vec. Matka odhaľuje kúsok svojho tela, ktoré normálne verejne neodhaľuje a dieťa zaháňa hlad. Hoci si nepamätám na časy, keď ma matka dojčila, som si istá, že som potrebovala ticho, pokoj, priestor, vhodný na bábätkovské stolovanie. Pretože jesť niekde na  križovatke, plnej exhalátov, nadájať sa v hlučnej kaviarni, počas chôdze niekde na chodníku plnom prachu a holubieho trusu... no radšej by som nejedla.

Ak už aj nemáme na zreteli zdravie nášho dieťaťa, skúsme sa vžiť do vnímania takejto situácie našich spoluobčanov, prechádzajúcich okolo. Niektorým to neprekáža, iným veru áno. Niektorých to priamo obťažuje. Nemajú záujem pozerať na telo dojčiacej matky a podľa mňa vôbec neobstojí jej pohľad na vec typu: A čo ma po nich. Nech sa teda nepozerajú!

V ostatných rokoch sme sa stali slobodomyseľnejšími. Otvorenejšími k mnohým situáciám, o ktorých sa v časoch predrevolučných vôbec nerozprávalo.  Ja si však myslím, že čo ako je dojčenie prirodzené, nemusíme ním obťažovať ľudí, ktorým sa až také prirodzené na ulici a vôbec na verejnosti nezdá. Skúsila som sa o tom rozprávať s niekoľkými ženami. Staršími aj mladšími, lebo veď... s odhaleným ňadrom na ulici máme skúsenosti takmer všetci. A vravela som o tom aj s mužmi. Iba tí tvrdili, že všetko je v poriadku, napokon, mliekom naplnený prsník je veľmi sexi.

Takže... takto to zrejme je. Mamičkám, dojčiacim svoje deti v chaose ulice neprekážajú pohľady mužov, veď nech sa pokojne pozrú, neprekáža im ohrozenie bezpečnosti dieťaťa. Mamičky, dojčiace svoje deti v chaose ulice asi nechápu, že sedieť niekde v tichu mestského parku, sedieť niekde na lavičke iba ja a moje dieťa je niekoľkonásobne príjemnejšie pre všetky zúčastnené strany. Dieťatku pri papaní vyspevujú vtáčence a mamička sa môže uvoľniť. Veď nemusí práve vystúpiť z električky, veď nemusí zísť z eskalátora, veď nemusí počúvať šialené pop melódie niekde v kaviarni a uvedomovať si pohľady ľudí.

Ja viem, že už aj taká činnosť, ako dojčenie medzi množstvom ľudí, sa stala celkom normálnou. No celkom normálnym sa nestal pocit a vnem dieťaťa, ktoré takýmto zmätkom musí prechádzať a to ešte rovno pri jedení. Teda pri činnosti, ktorú by mali absolvovať zásadne v pokojnom prostredí aj dospelí ľudia. 

A ako ste na tom vy. Ste za dojčenie na eskalátore, v kaviarni, na hlučnej križovatke...? Ja teda nie.