Niekedy, teda vlastne vždy v konkrétnych situáciách, mám trochu problém s rodovou rovnosťou. Pretože, viem viac, ako tisíc percentne, že sme si všetci rovní a ženy v žiadnom prípade nie sú nerovnejšie.  Viem však aj to, že v spoločnosti fungujú také tie... staré zvyklosti. Vo svete asi veľmi nefrčia, u nás však...

Takže. Nedávno sa naša známa, úspešná manažérka, mimoriadne zapáčila rovnako vysokopostavenému kolegovi vo firme a ten ju, veď prečo nie, pozval na večeru do drahej viedenskej reštaurácie.  Pravdaže, poriadne vychytenej, dokonca asi najvychytenejšej! V takýchto kruhoch to inak ani nejde.

Čašník vybral romantický stôl, dvojicu usadil, ďalší čašník priniesol  gastronomickú ponuku,  ďalší zase nápojový lístok a pán pozývateľ začal vyberať jedlá. Podnik poznal, šlo mu to teda ako dobre. Úspešná a krásna kolegyňa sa nechala viesť jeho vkusom ako pri valčíku na parkete.

Nebolo to rande. Šlo skôr o oťukávanie sa, o nezáväznú debatu, že či vlastne nejaká na úrovni vznikne, či si majú  čo povedať, že či by prípadne mohlo niekedy dôjsť aj k riadnemu rande.

Jedli, nemusím vravieť ako veľmi kultivovane, distingovane. Veď on mal záujem zapáčiť sa,  ona zase stať sa osudovou ženou, a to hneď v prvý večer. Napokon, všetci vieme, že od prvej večere sa častokrát odvíja celý náš ďalší život.

A tak sa obaja nežne usmievali, prehadzovali slovíčka, jedli akoby ani nejedli a vínko tiež chutilo. On objednal značku najvyššej kvality a pravda je taká, že sa s ňou neradil.

Priblížili sa posledné chvíle spoločnej večere, dojedli zostávajúce kúsky dobrôt, zapili parádnym  vínkom. A on zavolal vrchného.

Keď prišiel účet, suverénne oznámil sumu: 280 eur.  Takže, ty 140, ja 140. Tringelt 10, teda každý po päť.  V poriadku?

Dosť ju to zobralo. Nie, že by nemala 145 eur, to rozhodne nie. Skôr asi očakávala, že keď ju pozval a ešte aj vyberal jedlá a vyberal víno, zaplatí celú sumu.

Niekedy, teda vlastne vždy v konkrétnych situáciách, mám problém s rodovou rovnosťou.  On sa podľa mňa správal celkom normálne, pragmaticky, ako sa človek správa k rovnocennému partnerovi. Ale také to platenie kávy, večere, pomáhanie slečne do kabáta a otváranie dverí.. . trochu mi je smutno.

Pozostatky čias veľkých gentlemanov a ozajstných obdivovateľov nežného pohlavia asi definitívne končia. Vlastne, čo to rozprávam. Akého nežného pohlavia! Ja som predsa jednoznačne za rodovú rovnosť.