Posledný februárový víkend zabehla svoj 398. maratón v Tokiu. V najbližších dňoch pre ňu plánujú priatelia, členovia Spolku zberačov maratónov pripraviť špeciálne podujatie, aby mohla zabehnúť svoj 399. , pretože v Bratislave na otvorení maratónskej sezóny chce zabehnúť svoj okrúhli 400. maratón. Evka Seidlová je Slovenka s najväčším počtom zabehnutých maratónov.

„Teším sa veľmi, že majú dnes ženy také možnosti behať. Spomínam si, keď som začínala behať, ako susedky sedeli na lavičke pred činžiakom a rozprávali sa.  A keď ma videli, vravia: ty nemáš doma čo robiť? No nemám, a vy máte, keď tu sedíte? Dnes ženy behajú s kočíkmi, s vozíkmi. Aj obliecť sa môžu pekne. Ja som sa prvý rok na pretekoch hanbila obliecť do trenírok, behala som v teplákoch. Teraz je i to prínos k behu, keď vidíte okolo seba toľko pekných žien,“ hovorí Evka Seidlová.

Deti brávala so sebou, dnes tiež behajú

Eva Seidlová pochádza Rimavskej Soboty,  s manželom sa zoznámila v Košiciach, kde študoval na vysokej škole. Evka pracovala v železiarňach a diaľkovo študovala ekonómiu. V Košiciach však nechceli zostať, túžili po domčeku v menšom meste. Ponuku na prácu a bývanie dostali z Tlmačov, kde žijú i dnes. Evke sa tu narodili deti a hoci ju to od malička ťahalo k športu, popri deťoch, práci a štúdiu zostávalo málo času. Behať  preto začala až v 35. rokoch.  

„Behávala som kratšie trate a páčilo sa mi vyhrávať. Všimli si ma  chlapci z Tlmačov  a nahovorili na maratón. Prvý som bežala v Košiciach v roku 1984, od štartu po cieľ pršalo, fúkal vietor. Pamätám si, že po dobehnutí som si premočená v šatni hovorila: tak toto je maratón. Ale na všetko zabudnete.  Postupne som upúšťala od iných behov a dnes behám už len maratóny.  Okrem polmaratónu v Tlmačoch, ktorý som spoluzakladala. Už pri jeho začiatkoch som sa snažila byť spravodlivá. Keď som začala behávať, existovali len dve kategórie, do 35 rokov a nad 35 rokov. Keďže som začala ako 35-ročná, bola som hneď veteránka, darmo som vyhrala celé preteky,  vyhodnotili ma len ako veteránku. Preto sme v Tlmačoch išli inou cestou - mali sme vekové kategórie, ale aj celkové poradie, muži i ženy rovnako, žiadne rozdiely.“ 

Úspešná bežkyňa sa snažila skĺbiť rodinu s behom. Vyberala si preteky, na ktoré sa dalo docestovať ráno a večer vrátiť späť. Niekedy však museli deti s ňou. Aj ráno o piatej na autobus. „Teraz hovoria, že sa na to nepamätajú.  Našťastie, pretože som mávala kvôli tomu výčitky svedomia. Vyčítala som si, že behám na úkor detí a rodiny.  No snažím sa im to teraz oplácať pri starostlivosti o vnučky, keď potrebujú, pomôžem im a postarám sa o ne. A aj dcéra aj syn začali tiež behať.  Dokonca behajú vnučky, dcérine deti a aj zať i nevesta. Dokonca teraz, keď pobežím v Bratislave svoj 400. maratón budú so mnou na trati aj syn aj dcéra. Pobežia polmaratón.“

Eva Seidlová s medailou z Tokia.  Foto - archív ES

Bláznivé a legendárne maratóny

Dnes je Eva Seidlová členkou Spolku zberateľov maratónov. Na Slovensku má spomedzi žien zabehnutý najväčší počet maratónov. Muži na čele rebríčka sa blížia  k tisícke, svetový rebríček zberateľov vedú rekordmani s takmer troma tisíckami zabehnutých maratónov a je medzi nimi aj žena, Sigrid Eichner s 2085 maratónmi. Bežci sa snažia pritom dnes prekonávať rôzne rekordy. Snažia sa zabehnúť najviac maratónov za čo najkratší čas, či zabehnúť maratón v krátkom čase na každom z kontinentov. Evka Seidlová hovorí, že to sú ciele pre tých, ktorí si to môžu dovoliť aj finančne. Ona by si rada splnila jeden skromnejší maratónsky sen, a to zabehla tzv. Veľkú šestku svetových maratónov. Bežala v Berlíne, Bostone, Chicagu, New Yorku i v Tokiu. Zostáva už iba Londýn, kde by mala štartovať budúci rok.  Na každý svetový maratón má silné spomienky.

Bežala v Jeruzaleme aj v európskych metropolách. Ale bežala aj trochu bláznivé maratóny – v podzemných garážach, na streche Slovenského rozhlasu či v soľnej bani. Zberači maratónov sa nijakému podujatiu nebránia. A ako hovorí, prínosom je to, že sa naučila sama zorganizovať si cestu, cestovať vo veľkých mestách a spoznala úžasné miesta. Na niektoré by sa rada vrátila. Napríklad do Jeruzalema, alebo do Petrohradu, kde bežala maratón Bielej noci.  „Môj muž so mnou chodí na preteky málokedy. Raz mi však povedal - keby si išla bežať do Jeruzalema, išiel by som s tebou. Tak som povedala: ideme.  A dvaja dôchodcovia sme sa vybrali do Jeruzalema. Mesto na nás neuveriteľne zapôsobilo atmosférou a históriu.  Mali sme vtedy s mužom obaja 65 rokov a povedali sme si, že keď budeme  mať  70, pôjdeme ešte raz a vezmeme aj najstaršiu vnučku. Odvtedy sa však bezpečnostná situácia zhoršila, vnučku by nám ani nedali.“

K maratónom pridala ľadovú vodu

Evka i na dôchodku behá každý deň 10 kilometrov. Okrem toho objavila ďalšiu novú záľubu. V sedemdesiatke prepadla otužovaniu. Doteraz po behaní nijako neregenerovala, nestrážila si stravu, nechodila ani na masáže či k fyzioterapeutom. Teraz však hovorí, že práve otužovanie je ideálne na regeneráciu po behu. „K športu nás viedli rodičia od malička. Bolo nás päť detí a nemali sme financií nazvyš, ale všetci sme museli mať lyže, korčule, celé leto sme chodili k vode plávať. Rodičia tiež športovali, otec do poslednej chvíle lyžoval  a mama plávala v ľade. Vtedy ešte neexistovali Ľadové medvede, len postupne sa k nej pridávali ďalší otužilci. Zomrela ako 87-ročná a na jej pamiatku založili v Rimavskej Sobote Memoriál Gabiky Tóthovej.  Bolo mi trápne, že jej ľudia robia memoriál a ja neplávam, tak som tento rok začala. Chodím dva razy do týždňa a veľmi ma to oslovilo. A to som mame vždy, keď som ju čakala na brehu, hovorievala: Mama, ty si ale nemysli, že keď sa budeš topiť, že ja skočím za tebou do tej studenej vody,“ hovorí Evka Seidlová.

Prečítajte si aj rozhovor s Evkou Seidlovou, v ktorom spomína na atmosféru svetových maratónov, na bláznivé miesta, kde bežala a na stretnutie so ženskými maratónskymi legendami: https://dennikn.sk/blog/1048549/mohla-som-zit-menej-zabavny-zivot-no-zazivam-vzdy-znova-ten-skvely-pocit-ked-dobehnete-maraton/