Jhon má asi 40 rokov. Hrejivý úsmev, zvonivý smiech a dokopy tak meter päťdesiat výšky. Narodil sa v moslimskej dedinke na Sumatre v Indonézii. Deväť súrodencov, on je najmladší. Jhon sa volá celým menom Jhon Kanedy – nazval ho tak jeho starší brat, pretože mal veľmi rád Johna Fitzgeralda Kennedyho.

My sme ho stretli v džungli, naozaj v strede ničoho. Bol náš sprievodca a strávili sme s ním tri dni rozprávania a historiek. Jhon robí sprievodcu v džungli už 20 rokov a zážitkov má neúrekom – od bláznivej americkej turistky, ktorá bola tak šialená, že ukončil cestu skôr, až po staručký 75-ročný pár, ktorý chcel isť šliapať týždeň a Jhon sa bál, že mu tam zomrú, a tak odmietol.

Raz sme tak večerali pri stane, vedľa nás hučala rieka, zapálili sme si sviečky, a Jhon nám začal hovoriť o svojom sne. Chcel by mať vlastný biznis. Vlastný malý penzión, kde ubytuje hostí, s ktorými potom bude chodiť do džungle. Sníva o tom už dlho, zatiaľ je však cieľ v nedohľadne.

Jhonovi zomrel otec, keď mal len deväť rokov. Odvtedy pozoroval svoju mamu ako zápasí so životom ako vdova. „Nebolo to k nej fér, pracovala tvrdšie ako ostatní, ale mala to oveľa ťažšie, pretože bola žena,“ povedal mi Jhon pri večeri. „A pritom dokázala viac ako mnohí muži v dedine,“ hovoril a zajedal to praženou ryžou so zeleninou a tofu. „U nás to majú ženy ťažké. Nemôžu vlastne nič. A všetka ťažká práca v rodine je na nich.“

Pozorne som ho počúvala a hovorím si – toto mi nikto neuverí, že v moslimskej krajine, uprostred džungle, v strede ničoho, stretnem FEMINISTU. Jhon bol jednoduchý človek, bez vzdelania a predsa múdry. Opisoval sa ako človek s otvorenou mysľou a hovoril, že keď sa snažil hovoriť o postavení žien s ostatnými mužmi v dedine, vysmiali ho. „Hovorili – takto je to dobre! Nechaj to tak! Samozrejme, že sa im to páči, veď ich to zvýhodňuje.“

A kým si budete hovoriť, že to prikrášľujem na svoj obraz, vyletelo z neho aj niečo ďalšie – jeden z dôvodov, prečo chce mať vlastný biznis, je aj ten, že chcel v minulosti prijať jedno dievča, a podobne ako desiatky mladých chlapcov, chcel ju zaučiť, aby mohla robiť sprievodkyňu po džungli. Majiteľ ho však vysmial a povedal, že to nie je miesto pre ženy, a debata sa skončila. „Možno by bola lepšia sprievodkyňa ako ja. Kto vie?,“ krčí Jhon ramenami.

Čítala som minule článok v Respekte, že empatia je niečo, čo sa dá rozvíjať a zlepšovať. V jednej zo škandinávskych krajín urobili pilotný program – v deťoch trénujú empatiu tým, že do triedy im nosia pravidelne niekoľkokrát do roka malé bábätko. Vedci totiž zistili, že človek vie zaručene prejaviť empatiu k dieťaťu – snaží sa zrkadliť jeho emócie, zistiť, prečo plače, čo ho teší. A tak deti niekoľkokrát ročne sledujú celý deň dieťa a trénujú sa v empatii. Zároveň ho sledujú vyrastať, rozvíjať sa. Výsledky programu na školách sú dobré, krajina v nich chce pokračovať.

Už niekoľko dní premýšľam, že rovnoprávnosť, to nie je o tom, či má niekto vyštudovaný Harvard. Je to o rozume, ktorý sa nedá naučiť v škole. Nie je to toiž len vzdelanie, ale kombinácia rozumu a empatie. Môže ju mať robotník, nemusí ju mať bankár. Môže ju mať Jhon, a nemusí ju mať americký prezident. Môžete ju mať vy, a nemusí ju mať nikto vo vašom okolí. Jhon hovorí, že je na to zatiaľ v dedine úplne sám. Že ho chlapi vysmievajú a ženy mu nerozumejú. Jeho najbližšia misia je snažiť sa ich presvedčiť, že môžu žiť inak. Jhon celkom jednoducho pochopil, že kľúčom k rovnoprávnosti je posmeliť ženy. To ostatné už potom nejako príde.

Ženy v meste, buďte aj tento týždeň smelé!