Sedíme v aute ja, lekár, šofér a ochrankár. Neozbrojený. Aj vďaka nemu, ale hlavne preto, že sme v kolóne, ktorá vezie do Mosulu viceguvernéra prechádzame všetkých 5 checkpoints bez väčších problémov. Je nedeľa. V Iraku sa normálne pracuje. Na Slovensku sa začína leto a deti sa už tešia na prázdniny. Tesne pred Mosulom zastavíme, všetci vystúpia, prehodia zopár slov (nerozumiem) a pokračuje sa ďalej. To sa v priebehu 15 minút zopakuje ešte trikrát. Pred 3 mesiacmi tu bol Daes (Islamský štát). Všade okolo nás, napravo a naľavo je ľudoprázdno, vypálené domy a pozostatky bombardovania. Oblasť už je oslobodená, ale život sa ešte do dedín nevrátil. Daes vyhnal z mesta a okolia vyše milióna ľudí. Žijú v biednych podmienkach v utečeneckých táboroch a čakajú na návrat.

Prichádzame do obrnenej budovy. Sami vojaci a niekoľko civilov čakajúcich s papiermi v ruke. Čaj sa tu dnes nepodáva. Je ramadán. A 47 stupňov v tieni. Pijem vodu potajme, aby som nikoho neprovokoval. Sme vo východnej časti Mosulu, kam sa pomaly vracia život. Vidieť ľudí na ulici, otvorené sú aj niektoré obchody. Presadáme do iného auta. Ťažko sa mi zatvárajú dvere. Až potom pochopím, že je opancierované. Náš cieľ – západná časť Mosulu, kde chceme preskúmať, čo ostalo z miestnych zdravotníckych zariadení.

Prechádzame ďalším checkpointom. Za ním už nevidím žiadne autá, žiadnych ľudí. Ľudoprázdno. Vojnová zóna. Pípne mi telefón. Na moje počudovanie som online. Denník N mi posiela flash správu, že sa práve začala posledná vojenská ofenzíva historickej časti Mosulu irackou armádou. Neviem, či sa mám smiať, alebo čo robiť. Ideme ďalej, už sa nedá vrátiť. Počujeme výstrely, bomby. Historické centrum je od nás pár kilometrov. Na dohľad, na dostrel. Prechádzame práve opravený most a vchádzame do západnej časti. Cítim sa ako v mesačnej krajine. Podobné som zažil v roku 2010 na Haiti po zemetrasení. Samé ruiny, pozostatky tiel na uliciach, zničené autá…..

Lenže Haiti zničila prírodná sila, tu úradoval “človek”. Za 3 roky dokázal Daes zruinovať druhé najväčšie mesto v krajine, bohaté, vybudované, s 3 miliónmi obyvateľov. Dnes zostali len ruiny. Túto časť oslobodili len minulý mesiac. Zastavujeme. Pred nami je budova. Bývalá nemocnica. Vychádzam na ulicu, ľudia na mňa neveriacky pozerajú. Vchádzame dnu. To, čo niekedy bola nemocnica, je dnes spustošená budova, bez vody, elektriky, okien, s dierami v stenách (následok bombardovania). Tu chceme pracovať, tu chceme vrátiť ľuďom spät prístup k zdravotnej starostlivosti. Sme kilometer od historického centra, od Daes, ktorý práve teraz čelí poslednej ofenzíve. Všetci veria, že už tej poslednej. Prechádzame miestnosťami, spolu s lekárom kreslíme, kde čo obnovíme, na čo ktorá miestnosť bude slúžiť. Tu bude sedieť lekárka žena, tu lekár muž, tu bude čakáreň, tu výdajňa liekov. V malej miestnosti na mňa rozprávajú desiatky ľudí. Neviem, kto je kto. Všetci chcú niečo. Opakujem, že sme tu na to, aby sme dali do prevádzky zdravotné centrum a ľuďom, ktorí žijú v okolí (40-tisíc) dali čoskoro jediný možný prístup k zdravotnej starostlivosti.

Celý čas mám v pätách chlapca. Stále na mňa hovorí a nevie pochopiť, že arabsky nerozumiem. Snažím sa mu vysvetliť, že musí počkať, a že mi neskôr preložia, čo hovorí. Keď prišiel jeho čas, jednoducho povedal, že nech ho tu zamestnám, že on tu chce pracovať a pomáhať. Koľko máš rokov? Dvanásť. Voláš sa? Hamed. Prežil si tu posledné 3 roky? So sklopeným zrakom prikyvuje. Hamed prežil to, čo si my nevieme predstaviť. Hrôza, ktorú prežil, je neopísateľná. Tak ako už Hamed nie je dieťa, tak ďalšie stovky detí v Mosule už nie sú deťmi.

 

Hamed.  Foto - Martin Bandžák

 

Prežili, ale následky budú mať na celý život. Silný moment. V jednej chvíli mi aj napadlo, že čo by sa stalo, keby som zamestnal dieťa… Je vela hodín, musíme ísť späť. Cestou prechádzame vojenskou líniou. Americké hummre a vojaci pred nami. Ďalej sa už nedá. Všade sa blýska. Otáčame sa a ideme smer východ. Na moste okolo nás bežia desiatky ľudí a malých detí. Stále utekajú pred zverstvami, ktoré Daes napáchal.

Na ulici si ešte stihneme kúpiť pomaranče a smerujeme späť. Všetci mi hovoria, že sú z Mosulu. Neviem, či to znamená, že sú preto také dobré alebo že život sa sem vracia…

 

(Autor je zakladateľom a výkonným riaditeľom humanitárnej organizácie MAGNA)

 

Prečítajte si aj O reportéroch v teréne