|
Tieto sviatky mi naplno ukázali, že pocit dostatku a spokojnosti s tým, čo máme, sa vôbec netýka len materiálnych statkov. Veľmi silno ich vnímame pri vzťahoch a deťoch.
V januári si konečne môžeme oddýchnuť od tej večnej vianočnej otázky, či máme dosť. Dosť nakúpené, napečené, upratané, dosť dobre upravené vlasy, dosť zábavný program, dosť relaxu, či sa dosť venujeme deťom, či zarábame dosť, aby sme si mohli niečo dovoliť. Je však jedna otázka, ktorá nás trápi po celý rok a cez sviatky ju niektorí z nás cítili v plnej intenzite:
Moji rodičia si pri vianočnom obede povzdychli, že sa asi viac vnúčat nedožijú. Sme dve sestry a máme každá jedno dieťa. Nie je to tak, že by sme ďalšie nechceli. Život to zatiaľ zariadil takto. Priama otázka, ktorá možno bola len udičkou na zásadnejšiu konverzáciu ako o jedle či počasí, ma zranila a ja som odpovedala prchko. V duchu som im vyčítala, či im nestačí, že je to takto? Že máme dobré vzťahy a sme zdraví?
Prečítajte si
Lenže, ak nás niečo raní, je to často preto, že nás to trápi. Keď doma sedíme traja pri stole, tiež sa sama seba pýtam, či je to v poriadku. Budem spokojná s tým, ak nás už viac nebude?
Tlak veku a spoločnosti môže ľahko spôsobiť, že v túžbe po tom, čo nemáme, si prestaneme vážiť to dobré, čo nám život priniesol. Milujúceho partnera, dieťa, ktoré nás potrebuje, rodičov, čo nás podporujú, veselú širšiu rodinu. Alebo skvelú partiu kamarátov, ktorá je nám ako rodina či jednu oddanú priateľku, na ktorú sa môžeme vždy spoľahnúť.
Obávam sa, že ak sa nenaučíme, že máme dosť, deti to nezachránia. Vždy bude niečo, čo nám bude chýbať, situácie, ktoré si nebudeme vedieť naplno užiť a vzťahy, ktoré sa nám budú javiť ako nedokonalé. Ale teraz máme zasa celý nový rok pred sebou, aby sme naplno precítili, že je nás pri stole dosť. A vždy sa môžeme tešiť z toho, že nás neubudlo.
Prečítajte si
