Súčasťou tímu Dominiky Cibulkovej na turnaji majsteriek v Singapure boli aj jej rodičia Katarína a Milan.

„Naša Dominika si na turnaj pozvala celý tím, trénerovu manželku aj rodičov. Ja som bola aj v Linzi, kde vyhrala dva týždne predtým. Brali sme to ako odmenu, že sa nebudeme nervačiť a užijeme si krásne dni. A to sa aj podarilo,“ povedala pre Športinak.sk Katarína Cibulková.

S mamou našej najlepšej tenistky sme sa rozprávali po tlačovej konferencii, na ktorej Cibulková predstavila trofej pre víťazku turnaja majstrov.

 

Vaša dcéra si po triumfe spomenula aj na to, že keď vyrastala, ľudia ju podceňovali pre jej výšku.

„K tomu by som sa vôbec nechcela vyjadrovať. Človek by sa nemal vracať do minulosti, ale tešiť sa z prítomnosti a pozerať sa do budúcnosti. Dominika má príslovie, že talent je najkratšia cesta k lenivosti. Čím väčšiu má prekážku, tým viac ju to baví. Hovoríme si chvalabohu za všetko, čo sa stalo.“

Mnohí rodičia musia svoje deti tlačiť do športu. Bol to aj váš prípad?

„Vôbec nie. Dominika je jedináčik, snažili sme sa ju vychovávať a tráviť s ňou čas, aby z toho mala radosť. Nikdy nezabudnem, ako som z nej chcela baletku, keď mala štyri roky. Po prvej hodine prišla domov a povedala, že na balet už viac nepôjde. Začala chodiť na plávanie, čo je v Piešťanoch národný šport. Chodila rok, popri tom lyžovala.

Potom nás oslovil pán Lacko, otec Lukáša Lacka, náš spolužiak zo strednej školy. Trénoval skupinu detí a zaujímalo ho, či by prišla aj Dominika. To bola vec, ktorá ju úplne chytila. Dokonca neskôr prišla za pánom Lackom, že by chcela viac hrať. Tak s ňou trénoval aj nad rámec klasických tréningov. Veľmi úprimne ju to bavilo.“

Cibulkoví počas turnaja majsteriek

Na rozdiel od Martina Kližana či Lukáša Lacka nebola Dominika členkou Národného tenisového centra.

„Je to veľmi komplikované. Museli sme odísť z piešťanského klubu, keď mala Dominika desať rokov. Trénovala v Česku, kde sme jej našli kouča, chodila aj do českej základnej školy. Ťažko to však znášala, ale vybavilo sa, že bude v Slovane Bratislava. Vždy trénovala individuálne a pravidlá NTC boli, že tréneri boli prideľovaní a tí aj rozhodovali napríklad o tom, na aké turnaje sa pôjde. My sme vždy robili program a vyberali trénera a tie podmienky sme neakceptovali. Preto do NTC nikdy nevstúpila. Ponuku dostala, keď mala 16 alebo 17 rokov.“

Ako si spomínate na obdobie, keď ste každý víkend trávili na detských tenisových turnajoch?

„Musím povedať, že pre mňa to boli tie najkrajšie tenisové roky. Každú nedeľu sme chodili na turnaj niekde po Slovensku. Boli sme partia rodičov a vždy sme sa stretli. Vtedy nikto nič neznamenal, bolo to veľmi príjemné.“

Je to tak, že keď sa dieťaťu podarí dobrý úder, rodič už v ňom vidí grandslamového víťaza?

„Jasné, rodičia sú veľmi nekritickí. Ale ono je to náročné, každého rodiča chápem. Všetkým však chcem odkázať, že nikdy nemôžete vedieť, z koho vyrastie šampión. Hovorím to preto, lebo počas Dominikinej žiackej a juniorskej kariéry by som vám vedela vymenovať možno desiatky dievčat, ktoré vtedy boli šikovnejšie a úspešnejšie. A dnes už nehrajú tenis.“

Prečítajte si aj Športový psychológ: Rodičia, zostaňte rodičmi, často ste príčinou stresu