|
Bola to celkom náročná výzva. Vyše roka každé dva týždne pracovať na nočnej zmene. Ten, kto to robí pravidelne môže namietať, že táto intenzita nie je únavná. Ale bola. Okrem nočných som musela fungovať aj cez deň so svojou bežnou prácou. A, samozrejme, každú nočnú zmenu som si musela vybaviť, teda vymyslieť kam ísť, nájsť kontakt, predstaviť projekt, presvedčiť, že je vhodný na medializáciu, občas dlho čakať na povolenia na vstupy na pracovisko atď. No proste novinárske vybavovačky, aby vznikol seriál reportáži o ženách, ktoré pracujú v noci a ktorý som pre čitateľky portálu Ženy v meste pripravovala od mája minulého roka.
Čo som sa dozvedela a naučila za ten rok od 26 žien? Čím mi tieto dlhé stretnutia s dámami otvorili oči?
Od tej doby vnímam celkom inak ženy za poštovou prepážkou, v policajnom aute, vodičky, dobrovoľníčky postavajúce na ulici, aby pomohli drogovo závislým ženám či ženám zo sex biznisu. Inak chutí chlieb, keď viem, že niekto celú noc nespí, aby som ho mohla kúpiť na raňajky. Keď odlietam z bratislavského letiska inak sa pozerám na tých, čo odbavujú cestujúcich. S iným prístupom počúvam správy z rozhlasu, či hlásenia o počasí. Keď vidím niekoho so sádrou, hneď sa mi vybaví tvár chirurgičky. Inak pozerám na sestričky, opatrovateľky, zverolekárky, policajtky, recepčné, výpravkyne vlakov, stewardky, sprievodkyne, krupiérky. Ešte dlho by som mohla vymenúvať....
Jasné, občas som si zafrflala, že načo to bolo dobré, najmä keď som počula zvoniť budík o druhej, či tretej v noci. Ale vždy potom som bola nadšená zo stretnutia so zaujímavou ženou, ktorá ma sprevádzala svojím pracovným životom.
Mnohé z nich malo veľký stres pred reportážou. Prezradili mi to až neskôr. Rozumiem. Aj ja som to prežívala – veď sme sa nepoznali, nevedeli sme, čo od seba môžeme očakávať. Na niektorých som videla, ako im chýba sebavedomie – neverili si, že stretnutie s novinármi zvládnu, neverili si, že si niekto bude chcieť prečítať článok o nich, veď nie sú žiadne celebrity, argumentovali často. A hrozne, hrozne sa niektoré báli, že nemajú postavu modelky, že majú vrásky, že nie sú ideálne. S inými sme sa vystískali na rozlúčku a videla som tu úľavu, že to zvládli, že mali čo povedať. Že sa presvedčili, že majú na to.
Zistila som, že veľa obyčajných – neobyčajných žien si myslí, že čo už ony? Že ich život nie je zaujímavý, že ich miesto je v tieni. Bokom. Na okraji. Ale veď bez nich by ten svet nemohol fungovať! A ja som sa ten svet snažila opísať, aby aj iní mohli do neho nazrieť a dozvedieť sa, ako tieto ženy žijú, pracujú, popri práci zvládajú domácnosť, deti atď.
Prečítajte si
A viete čo? Všetko je to o láske! Naozaj! Pred nedávnom som robila rozhovor s poľským kameramanom Sławomirom Idziakom, ktorý bol nominovaný na Oscara a natočil veľa filmov. Položila som tomu skúsenému mužovi otázku, čo radí svojim mladším kolegom kameramanom a režisérom, aby nakrútili skvelý film. A on mi odpovedal, že najťažšou výzvou sú herečky, ktoré chcú vždy pekne vyzerať na obrazovke, aj keď si občas scény vo filme pekný výzor nevyžadujú. Vtedy môže dôjsť ku konfliktu, keď herečka nie je spokojná s tým, ako je nasnímaná. Čo teda odporúča znalec? Profesionálne sa zamilovať do svojej hviezdy, lebo žena, keď sa na ňu pozerajú zamilované oči, dokáže omnoho viac.
A tak som zistila, že aj ja som sa intuitívne riadila týmto odporúčania svetoznámeho kameramana a profesionálne som sa do mojich hrdiniek zamilovala. A ten zamilovaný obraz som sa vám snažila sprostredkovať, aby ste aj vy v tom najkrajšom svetle videli ženy, ktoré žijú vedľa vás a pracujú, či už za volantom taxíka, rušňa, električky, autobusu, za poštovou prepážkou, v nemocnici, v pekárni, na železničných koľajach, fabrikách...
