|
Lýdia, kedy si začala túžiť po hereckej kariére?
„Prišlo to úplne prirodzene. Chodila som na osemročné gymnázium a myslím si, že to bolo ešte počas základnej časti školy. V rámci vyučovania sme išli na divadelné predstavenie z gréckej mytológie. To ma veľmi nadchlo a povedala som si, že aj ja chcem navštevovať divadelný krúžok. Nerozmýšľala som ale veľmi nad tým, kým budem. Venovala som sa tomu, čo ma bavilo a z toho to vyplynulo.“
Nemala si alternatívu, keby to náhodou s herectvom nevyšlo? Na školu sa uchádzači často nedostanú na prvý raz.
„Nemala som žiadne alternatívy. Ešte pred VŠMU som sa hlásila na konzervatórium v Košiciach (z osemročného gymnázia som tam plánovala prestúpiť na stredoškolskú časť), ibaže tam ma nevzali. Dokonca som mala podanú prihlášku aj do Nitry na odbor učiteľstvo hudobno-dramatického umenia. Tam si myslím, že by ma tiež neprijali, keďže vôbec neviem učiť deti a teoreticky to musí byť náročnejšie štúdium ako VŠMU. Dostala som sa ale na bábkoherectvo do Bratislavy, čiže to dopadlo úplne ideálne.“
Foto - Andrea Juneková
Aké predmety okrem tých umeleckých ti boli blízke?
„Uvedomujem si, že to nevyznie príliš motivačne, ale na strednej škole som bola dosť lajdák. Raz sme mali písomku z fyziky a ja som nevedela vôbec nič. Povedala som si, že nemá zmysel pretvarovať sa. Namiesto predstierania, že sústredene píšem test, som sa pozerala von z okna a predstavovala si, ako hrám divadlo. Na gymnáziu som tiež pociťovala, že spolužiaci ma až tak veľmi neberú. Keď sa mi podarilo povedať nejakú podľa mňa mimoriadne vtipnú vec, nikto sa nesmial. Ja som, našťastie, bola tak uvedomelá, aby som chápala, že nie je chyba vo mne. Brala som to tak, že oni sú len iní, a to neznamená, že som hlúpa. To všetko som sa mi ešte viac ukázalo, keď som prišla na VŠMU. Moji bývalí spolužiaci jednoducho riešili matematiku, mali iný svet, a to je v poriadku. Napriek tomu som vďačná za čas strávený v matematicko-fyzikálnej triede, určite sa na mňa nejaké vedomosti nalepili.“
Videá, vďaka ktorým ľudia poznajú tvoju tvár, nesú v názve tvoje meno. Natočila si dve série internetových videí – Lýdia radí a Lýdia opäť začína. Nakoľko je Lýdia vo videách tebou a nakoľko je to vymyslená postava?
„Neviem. Je tam veľmi tenká hranica. Samozrejme, to nie som celkom ja, pretože príbeh je vždy vymyslený. Sú tam ale určité podobizne s mojím životom (alebo životom nejakej mojej kamarátky). Nechcem teraz vyznieť tak, že veľa ľudí sa s tými videami stotožňuje, ale viem, že sú dievčatá, ktoré sa v nich nájdu. Veci a zápletky, ktoré sú tam, nie sú celkom nereálne.“
Divadelné hry, v ktorých účinkuješ, väčšinou sama vymýšľaš alebo aspoň spoluvytváraš. Venuješ sa iba autorskému divadlu?
„Nie výhradne, ale väčšinou áno. Budúcu sezónu by som ale chcela urobiť hru aspoň podľa nejakej divadelnej predlohy a neinscenovať vyložene svoj text a svoje myšlienky. Zdalo sa mi to ale ťažšie, preto som doteraz čerpala primárne zo svojho prežívania. Pre mňa je jednoduchšie robiť autorské divadlo a prezentovať vlastné myšlienky, ale výzvy zbožňujem.“
Lýdia Petrušová. Foto - Jakub Čajko
Premýšľaš nad tým, ako ťa vnímajú tvoji čitatelia a diváci?
„Samozrejme, že sú ľudia, ktorí píšu negatívne komentáre pod videá, ale keď si klikneš na ich profil, zistíš, že sú to pravdepodobne veľmi nešťastní ľudia. Aj ja sa občas pozerám na veci, ktoré sa mi nepáčia a rozčuľujú ma. Proste mám niekedy potrebu nechápať. Každý si môže ale robiť a točiť to, čo chce. Preto nepíšem negatívne komentáre. Uznávam, niekto môže byť šikovnejší v nápadoch a mať väčší talent ako ja, ale chýbajú mu ostatné veci. Produkcia, organizácia, čas, štáb. Nemá tú ostatnú „neviditeľnú“ časť, ktorá je pri tvorbe čohokoľvek nevyhnutná. Keby ma ale skritizoval niekto, koho obdivujem, určite by ma to zarazilo. Viac ako kritika ma mrzí, keď moje videá vidí málo ľudí.“
Sleduje tvoje videá aj tvoj partner? Je k tvojej tvorbe kritický alebo ťa iba chváli?
„Niektoré sa mu páčili a niektoré nie. Ale ani mne sa úplne všetky nepáčia. Preto som s tým aj prestala. Spätne som si ich pozerala a pochopila som, že je tam niečo nosné, čo je veľmi dobré, ale veľa vecí je, naopak, nedotiahnutých. To som si uvedomila až tento rok, že chcem radšej robiť menej vecí a kvalitnejšie. Chýba mi tvorba videí a celkovo veľa vecí, ktoré už nerobím. Často je náročné zostaviť si rebríček hodnôt. Niektoré veci ti dávajú energiu a iné zase peniaze. Ale pokiaľ ti aj niečo dáva energiu, no chýbajú ti peniaze, tak ti to tú energiu postupne začne brať.“
Pracovne si veľmi vyťažená. Píšeš a hráš divadlo, tvoríš blog, navyše chodíš do bežného zamestnania. Máš nejaký špeciálny časový manažment?
„Pracujem pre online obchod s módou, konkrétne tam mám na starosti kreatívu. Moji šéfovia sú veľmi ohľaduplní na moje aktivity. Po 3-4 mesiacoch, čo som tam pracovala, si na mne všimli, že som unavená a smutná z toho, že už nehrám divadlo. Skrátili mi teda úväzok za rovnakú mzdu. Podporujú ma, chodia na moje predstavenia, pracovnú dobu mám mierne pohyblivú. Uvedomujú si, že pokiaľ oni budú ohľaduplní ku mne, ja si budem svoju prácu robiť dobre a zodpovedne.
Časovo to mám rozvrhnuté tak, že po večeroch skúšam divadlo a v sobotu píšem blog. Veľmi mi pomáha aj priateľ Šimon, ktorý mi teraz pred divadelnou premiérou napríklad varí a stará sa o to, aby som jedla pravidelne a zdravo. Čiže to nie je len o tom, či to zvládam ja, ale či to zvláda celé moje okolie so mnou. Som veľmi vďačná za ľudí, ktorých mám pri sebe.“
Foto - Andrea Juneková
Fotky na tvojom blogu apredsasanevydala.sk nie sú klasické fashion zábery, ide skôr o umeleckú fotku. Kto ti s nimi a s blogom pomáha?
„Blog vznikol minulý rok. Mojim zámerom bolo nevytvárať iba produktové outfitové fotky, chcela som, aby tam bolo vždy niečo navyše. Oslovila som kamarátku Andreu Junekovú, či by do blogu nešla so mnou. Stretli sme sa, nafotili sme pár outfitov. Ona tomu dodáva dušu a vymýšľa koncept fotiek. Ja zase riešim outfity a styling. S asistenciou a sčasti so stylingami nám pomáha ešte David Sivák. Andrea ale momentálne vydáva knihu a na nejaký čas potrebuje z blogu odísť. Na pár týždňov dopredu mám ešte pripravené fotografie a keďže som začala viac cestovať, píšem blogy aj o mestách, ktoré som navštívila. Uvidím, ako to bude s blogom ďalej, som však vďačná, že si zatiaľ môžem spolupráce s fotografmi vyberať. Naozaj mi záleží na tom, aby fotky mali výpovednú hodnotu.“
Máš nejaký konkrétny sen v herectve alebo blogovaní?
„Konkrétny sen nemám. Teraz som v takom období, že uvažujem nad tým, čo ďalej. Čo sa týka blogovania, chcela by som vedieť viac o písaní a o svete módy, zdokonaľovať sa v tom. V herectve napríklad nemám vytipované konkrétne divadlo, skôr konkrétnych režisérov, s ktorými by som chcela spolupracovať. A áno, samozrejme, že by som chcela byť slávna a uznávaná herečka, mať veľa peňazí a dovolenkovať na Bali s celou svojou rodinou, ale to asi nie je primárny sen. Vnímam to skôr ako taký podmaz inak spokojného a usporiadaného života.“
