Sedeli sme večer pri kuchynskom stole. Veď sami uznáte, že v kuchyni sa vedú rozhovory najlepšie! Ona, staršia o jednu generáciu, by mohla byť mojou mamou. Nemám už rodičov, a tak desať dní, ktoré sme spolu strávili, bolo akoby prepojením medzi mnou a tamtými časmi, v ktorých boli moji rodičia mladí. Dostali sme sa teda do 50. rokov minulého storočia, keď moja známa žila v chudobných podmienkach len s mamou a babkou. Popisovala, ako museli šetrne žiť, ako si nemohli dovoliť napríklad mäso. Aký paradox - ich malý byt sa nachádzal priamo nad mäsiarstvom!

Na trhu teda kupovali zlacnenú zeleninu či vajíčka, ktoré sa cestou domov často rozbili. Popisovala, ako potom chutil koláč napečený z tých rozbitých vajíčok. „Že vraj človek by nemal byť zvedavý, ako sa robí politika a párky,“ povedala v istom momente. Pozrela som sa na ňu a čakala, čo bude ďalej a ona si zaspomínala na chuť párkov, ktoré občas dostávala v mäsiarstve, ktoré sa nachádzalo pod ich bytom. „Zrejme sa babka s mäsiarkou dohodla, že keby mohla, ak by jej zvýšilo, aby mi nejaký ten párok dala,“ domnieva sa po rokoch. Dodnes zbožňuje párky, lebo je to pre ňu najkrajšia chuť z detstva a to napriek tomu, že vie, že ich obsah nie je najzdravší.

„Náš dospelý život, to ako sa správame, čo nám chutí, po čom tužíme, sa z veľkej miery skladá z našich zážitov z detstva, či mladosti,“ skonštatovala. Ako ešte jeden príklad uviedla spomienku z čias puberty, keď sa chcela vyparádiť na nejaké rande a použila mamine parfumy. Urobila to tak nešikovne, že fľašku rozbila. „Do konca života mojej mamy, som jej každý rok na narodeniny kupovala parfumy. Podvedome, ako keby som jej chcela vynahradiť tú škodu,“ dodá.

 

Prečítajte si

Prestávka v dodávke stresu

 

Zamyslela som sa, lebo bolo veľmi zaujímavé hľadať vysvetlenie toho, čo dnes robím, spomínajúc na zážitky z detstva. A tak som prišla napríklad na to, prečo sa mi páči štýl v móde, ktorý sa vola boho. V ňom sú dominantnými doplnkami strapce. V detstve som snívala o semišovej kabelke so strapcami, ktorú som obdivovala v obchode, neďaleko domu mojej babičky. Babka kúpe kabelky tvrdo odolávala a zakaždým mi hovorila, že možno nabudúce. To „nabudúce“ sa nikdy neuskutočnilo. Tak už viem, prečo ma vždy v obchode upútajú kabelky so strapcami! A priznám sa, mám ich doma niekoľko. 

Vďaka takýmto rozhovorom s našimi priateľmi sme ako na terapeutickom lehátku u psychoanalytika a dozvedáme sa o sebe viac.

Ďalší spomienkový večer prišiel pred pár dňami. Známa už odcestovala, ale my sme sa s manželom pobrali do kina.

Vôbec, ale vôbec sa nečudujem, že veľké úspechy žne film „Mamma mia“, vďaka ktorému sa prenášame do čias, keď sa nosili zvony, kvetinové sukne a v pozadí hrala ABBA. Aj to nás formovalo, lebo kto z nás si nespieval, aspoň popod nos Dancing Queen, Fernando, Chiquitita, či Waterloo? Vrelo odporúčam návraty po rokoch do bezstarostných čias detstva, či mladosti. Možno aj vy nájdete odpovede na otázky, ktoré vo vašom živote neboli doposiaľ zodpovedané. A určite si radi zaspomínate, možno aj so slzičkou v oku na tamtie časy.