Vie nás premôcť, opantať. Neznášame ho, chceme sa ho zbaviť ale občas sme bezmocní. Stres – nepriateľ, zákerný škodca, ktorý nám robí spoločnosť v každodennom živote. Vďaka nemu nevieme zaspať, jesť alebo opačne – jeme príliš veľa. Žijeme na zvýšených otáčkach a občas podliehame klamu, že len s ním vieme žiť naplno. Len stres a adrenalín v nás dokážu rozprúdiť krv. Poznám niektorých, ktorí neznášajú dovolenky, lebo sa počas nich nudia a nevedia oddychovať. Takí ľudia musia mať všetko naplánované a neustále výzvy pred sebou, aj počas prázdnin. Nevedia vypnúť. Nedokážu nerobiť nič.

Vždy som si myslela, že ja k ním nepatrím, ale práve som zbadala pár náznakov, že aj ja sa počas letných, oddychových dní zbytočne stresujem a ponáhľam. Júl som si naplánovala tak, aby som mohla trocha spomaliť. Zrelaxovala, oddýchla si a načerpala sily pred ďalšími výzvami. Som doma a snažím sa užívať si leto. Pozvala som si k tomu spoločnosť – moju sestru so synovcami a iných známych. A práve oni mi otvárajú oči, že podlieham stresu celkom zbytočne. Ako keby som bez neho nevedela fungovať. Napríklad, moju návštevu stále niekam ženiem, neprestajne vymýšľam, čo budeme robiť, o ktorej kam vyrazíme a keď sa niekto nedostaví načas, som sklamaná. Keby len sklamaná – som nervózna! „Vy ste ešte v pyžame?!“ sfúkla som pred pár dňami hostí. Chudáci, boli mierne v strese a rýchlo sa obliekali, aby sme niekam utekali. Aj keď to vôbec nebolo nutné. Veď načo? Prečo sa neustále ponáhľam?

Uvedomila som si to e teraz sa snažím robiť niečo, čo ma upokojuje. Keď sme si spolu so sestrou zahrali bedminton, prišiel veľmi prijemný moment uvoľnenia. Zaspomínali sme si na detstvo a opäť sme boli dve malé dievčatká, ktoré sa nahlas smejú a bosé behajú po tráve.

Druhý príjemný moment prišiel, keď som si zaplávala na chrbáte. Počas toho som pozorovala modrú oblohu a na nej vysoko lietajúce vtáky. Spomenula som si na poľskú kultovú komédiu z 80-tych rokov minulého storočia v réžii Juliusza Machulského „Sexmisia“, ktorá sa aj na Slovensku tešila veľkej obľube. Neviem, či si pamätáte na ten okamih, keď sa hlavní hrdinovia dostanú z podzemného mesta a sú presvedčení, že zem je skazená. Pochodujú v skafandroch a už im dochádza kyslík. Až v istom momente jeden z nich sa pozrie na oblohu, zbadá na nej bociana a skáče od radosti. Vie, že sú zachránení, lebo ak bocian lieta, znamená to, že môžu žiť aj ľudia. Stačilo len zdvihnúť hlavu!

Aké to je jednoduché. Naozaj niekedy stačí len zdvihnúť hlavu, a objaviť niečo, čo nás oslobodí. Zbadať niečo, o čom možno snívame celý rok, keď pozeráme do počítača. Veď asi preto si na obrazovky ako pozadie dávame krásne fotografie z prírody, lebo by sme sa uprostred nej radi ocitli. Teraz je ten čas, zdvihnúť hlavu a pozorovať krásu okolo nás. Tú skutočnú, nie len na obrazovkách počítačov.

Milé dámy, milí páni, hlavy hore! Každý z nás v dávke stresu zasluhuje na prestávku.