Milý pán Winton,

„zachránili ste 669 detských životov. Ak existuje nebo, Vy tam idete priamou cestou, máva Vám 669 detí, ktoré môžu svoj pozemský život prežiť až do konca, len vďaka Vášmu statočnému činu. Svieti Vám na cestu 669 sŕdc, ktoré na rozdiel od iných, nemuseli prestať predčasne biť len vďaka Vašej odvahe. Navždy Vám bude robiť spoločnosť 669 rozosmiatych detských tvárí, ktoré mohli len vďaka vášmu neskutočnému činu zostarnúť. Iné deti to šťastie nemali.

Nikdy Vám nikto nemohol poďakovať tak, ako by ste si to zaslúžili, nikdy nikto nemôže opísať pocity Vašich "detí", keď spoznali svojho záchrancu. Pri mnohých stretnutiach s nimi som pozerala do ich očí, v ktorých sa miešala radosť zo života so slzami dojatia, pri stretnutí s Vami som musela slzy násilím zadržať ja, a tak som ovládla túžbu Vás pri podaní ruky objať.

Na stretnutie s Vami, pri premiére filmu Nickyho rodina v roku 2011, som sa spolu s ostatnými pripojila k tichému poďakovaniu a rozsvietila obrazovku mobilného telefónu, ktorá spolu s tisíckami ostatných symbolizovala v polozhasnutom sále svetlo životov, ktoré ste zachránil. S hlbokou úctou som počas svojej reportérskej kariéry vyrobila reportáže pre televíziu a prispela rozhovorom pre CNN, aby som aspoň niečo mohla urobiť a prispieť k šíreniu Vašich činov.

Rada som Vás znova videla koncom minulého roka na Pražskom hrade, keď ste dostali najvyššie české štátne vyznamenanie - Rád bieleho leva. Som rada, že máte od Václava Havla Rad Tomáša Garriqua Masaryka. A budem znova a znova ľutovať a prehĺtať slová rozhorčenia, že ste aj napriek mnohým petíciám a hlasom z celého sveta, nikdy nedosiahol na Nobelovu cenu za mier...“

 

Foto

Foto - archív ZVM

 

Wintonova odvaha

Sir Nicholas Winton zachránil 669 židovských detí tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny, keď na vlastnú päsť v rokoch 1938 - 39 zorganizoval ich evakuáciu do Londýna. Nechal im vystaviť pasy, rokovaním i uplácaním si na Nemcoch vymohol právo vypraviť špeciálny vlak a na všetko zohnal peniaze. Zaistil prijatie detí v britských rodinách a za každé z nich zložil kauciu 50 libier.

Prvé deti opustili nepriateľské Československo 14. marca 1939, posledný, ôsmy vlak, odišiel z Prahy 2. augusta 1939. Väčšina pasažierov bola židovského pôvodu, ďalší boli deťmi tých, ktorých nacistický režim považoval za nepriateľov. Posledný plánovaný vlak, ktorý mal previezť do Londýna najviac detí, až 250, už z Prahy, bohužiaľ, nevyšiel. Začala sa vojna.

Skromný hrdina

Wintonov príbeh dlho nikto nepoznal, sám Nicholas Winton o tom, čo pred vojnou dokázal, nikdy nehovoril. Bol skromný a taký zostal až do konca svojho života. Nebyť starostlivosti jeho manželky, ktorá sa s láskou starala o jeho osobné veci a archívy, a dôkazy o zachránených deťoch našla na povale, možno by dodnes o tomto hrdinskom čine nikto nevedel a zachránené deti by nespoznali muža, ktorému vďačia za svoj život.

Svet sa o Nicholasovi Wintonovi dozvedel až vďaka dokumentu BBC, kde sa stretol s mnohými zo "svojich detí". Činy Nicolasa Wintona pripomenul svetu aj slovenský režisér Matej Mináč a to hneď v niekoľkých dokumentoch. V roku 1999 celovečerným filmom Všetci moji blízki, v roku 2002 dokumentom Sila ľudskosti a v roku 2011 snímkou ​​Nickyho rodina. 

"Myslím si, že veľa ľudí hovorí, že sa niečo nedá urobiť, pretože to nikdy ani neskúsili. Je to len zámienka. Väčšinu vecí, aj zdanlivo nemožných, možno dosiahnuť tvrdou prácou. Myslím, že je to vôľa, čo ľuďom často chýba," povedal Winston.

Wintonove vlaky sa nikdy nezastavili

Podľa informácií britskej tlače odišiel 106-ročný Nicholas Winton pokojne a v prítomnosti dcéry Barbary a vnúčat. Na jeho odchod reagoval ihneď britský premiér David Cameron. Podľa neho nesmú byť činy Nicholasa Wintona nikdy zabudnuté. Česko ani Slovensko nikdy nezabudlo. V septembri v roku 2009 bol z pražského Hlavního nádraží vypravený špeciálny Wintonov vlak mieriaci do Londýna. Projekt Winton train vtedy vo veľkom štýle opäť pripomenul Wintonove činy. Deti, ktoré zachránil Nicolas Winton, už majú vlastné deti a tie už tiež majú deti. Dnes ich je už okolo 6 tisíc. 

 

Foto - archív ZVM

 

 „,,,Nejazdím vlakom často, ale na pražskú stanicu občas zájdem. A vždy sa prejdem po prvom nástupišti, po miestach, odkiaľ vtedy mávali matky svojim deťom, bez toho, aby tušili, že už ich nikdy neuvidia. Deti sa lúčili so svojimi rodičmi a mysleli si, že idú len na prázdniny... Prechádzam miestami, kadiaľ kráčali nacistické čižmy a zašľapávali do tvrdej dlažby šancu na odchod posledného vlaku...A vždy sa tu zastavím pred Vaším pomníkom a znova ticho poďakujem ... "

 

 

Foto - archív ZVM