Čítali ste si niekedy  inzeráty? Také tie, že hľadám ťa a hádam nájdem tú pravú? Ja teda iba študijne, zo zvedavosti, lebo veď... vydávať sa naozaj nechcem. Ani keby bolo povolené mnoho mužstvo. Pristavím sa pri jednom z mnohých,  veľmi sa navzájom podobajúcich: Hľadám ženu do koča aj do voza, aby bola pekná, štíhla, aby bola pracovitá, mala ma rada a nech má najviac ak 30 rokov. Zn: Mám 45 a  hádam ťa nájdem.

Tento zaujímavý text som našla v takom médiu, čo uverejňuje aj fotografie inzerenta.

Viem, na počítač potrebujem okuliare, no aby som hľadačovi neublížila, zobrala som si aj lupu. Zdalo sa mi totiž, že onen mladý muž, ktorý by možno neuhral ani štyridsať päťku, má nejaký estetický problém.

Možno to robí iba tričko, možno zle vidím, vravím si a potom sa stalo, že lupa odhalila informáciu  oveľa presnejšie. Naozaj mal brucho, teda... ten klasický pivný pupok a nechcem sa nikoho dotknúť, musím však na rovinu povedať... ešte bol aj neupravený, zanedbaný s ovisnutými kruhy pod očami...

Do voza, do koča a pekná a štíhla a pracovitá a modelka a ešte aj vyhrať Bratislavskú lýru. Nie? A pán záujemca ochabnuté svalstvo, vyplývajúce z minimálneho pohybu, brucho, aké by žena možno nemala ani v deviatom mesiaci tehotenstva... No neviem.

Máme sa čo od mužov učiť. A je jedno, či od starých, či od mladých. Túto menšinu našej krajiny drží nad vodou sebavedomie. Áno, ono  pomáha prechádzať mužom zástupmi  frustrovaných žien s hlavou hore a úsmevom na tvári. Prechádzať zástupom a vyberať si. Ty áno, ty možno, ty nie. Kritéria sú dané. Tá šťastná, na ktorej zaparkuje zrak dobyvateľa, musí byť dokonalá. 

Všetci poznáme situácie, keď sa  muž večer napráska do roztrhnutia a jeho milá má problém dojesť kúsok zemiačiku. Lebo Jankovi, Ferkovi, Ondriškovi by sa nepáčilo, keby pribrala. Diéty sveta, ktoré likvidujú našu prirodzenú radosť zo života, akoby boli určené práve na zrod anorektičiek,  majú za cieľ nahlodávať naše zdravie.  Mužom sa vraj na ženách nepáči  toto, hento, ak však slečna nemá číslo 36 a prsia číslo 4, idú o dom ďalej.

Ženy sú sexi. Nevyrastajú im z uší a nosa chlpy, majú nádherne rozžiarené oči, úžasné vlasy, vedia sa milo usmievať a to veru aj pri varení, pečení, upratovaní. A vôbec nemusia behať po ambulanciách, aby im odrezali z vrásky pod okom, z vrásky na čele.

Veď absolvovať  vážne zákroky kvôli človeku, ktorý si nás „vybral“ a dobre nás pozná... nejaké čudné, nie? Ak s niekým žijeme a videl nás v tých najnepríjemnejších situáciách, načo je prosím vás potom tá hra, že aha, drahý, mám o centimeter kratšiu vrásku. Veď dotyčný vie, že nedokážem poriadne uvariť polievku, veď  vie, že košele nežehlím, ale skladám, pozná všetky slabosti, ktoré som pred ním nedokázala ukryť.

Samé sme si na príčine, že podliehame čudným nárokom mužov. Nijaká z nás nie je tomu svojmu schopná  povedať pravdu: To ty vyzeráš ako ochutnávač krémešov! To ty nemáš dokonalé ani telo, ani dušu. Nie sme schopné povedať,  áno, dám si aj dva zákusky, mám na ne chuť. Lebo oba vylietam, vybehám, vypracujem...

Strácame samé seba, podliehame nenormálnym spoločenským objednávkam, ktorým podliehajú aj naši muži. Nebránime sa. A pritom dobre vieme, že šťastnejšie ženy sú tie, ktoré dokážu byť prirodzené,  nepoklonkujú trendu postáv.

Pri cirkevných svadobných obradoch, myslím, že iba katolíckych, zaznieva aj „krásna“ vetička: Odovzdávam ti svoje telo...

No teda! A prečo? Svadba predsa neznamená, že strácame už  nadobro všetko! Ešte aj vlastné telo! Svadba znamená, že niekoho mám rada a chcem s ním žiť. Môžem mu dať niekoľko kopcov  lásky možno nejaké tretky.... avšak telo?

Všetky tieto „maličkosti“ zafixované v spoločnosti, riadia aj nároky chlapa, hľadajúceho si ženu. Do koča aj do voza a musí byť pekná a milá a chudá a všetko.  A pánovi inzerentovi stačí, že je MUŽ.