Spočiatku to bol o rok starší Dodo, ktorý mi ako prvý odvážne vlepil pusu na líce. Mali sme šesť a hojdali sme sa na sídliskových prašiakoch. Vtedy boli prašiaky ešte pomerne živým miestom, kam chodili nielen všetky decká, ale aj dospelí. Decká na hojdanie, dospelí tam prášili koberce. Z toho jasne vyplýva, že tieto dve skupiny sa na prašiakoch nemohli stretnúť v tom istom čase. Neskôr som sa z hodín občianskej náuky dozvedela, že sa tomu vraví generačný konflikt...

V každom prípade, Dodo okrem prvej pusy zašiel aj ďalej. Zopárkrát mi ukázal holý zadok. Priamo na ulici. Tento rituálny tanček som vo svojich šiestich rokoch síce vôbec nepochopila, no nebola som jediná. Jeho mama bola na tom rovnako. Raz prišla prášiť koberce v čase, keď bol prašiak vyhradený pre detské hojdanie a pristihla Doda so stiahnutými teplákmi. Dostal na zadok a navyše jej musel pomôcť s prášením koberca. Predpokladám, že dnes už Dodo holý zadok na verejnosti neukazuje. Predsa len už má cez štyridsať a vie, že obnažovanie sa na verejnosti by už musel vysvetľovať nielen mame, ale aj policajtom.

Neskôr bol pánom Božským matikár. Keď sa do vás zapichli jeho uhrančivé oči, srdce sa rozletelo na štvrtiny a desatiny, hoc mozog tieto čísla vôbec nechápal. Nuž, nebolo to prvýkrát a vôbec nie posledný, keď bol mozog dosť pozadu za srdcom. Aj vďaka tomu mi vtedy matikár pripomínal tajomného cudzinca hovoriaceho po španielsky. Tiež som mu rozumela len každé štvrté slovo. Veľmi rýchlo ho však vystriedala ambiciózna matikárka, pri ktorej sme pochopili všetko, no srdce sa triaslo už len pri písomkách od strachu. 

A potom prišli na rad hviezdy veľkého kalibru - speváci, herci, tanečníci. Každý mesiac bol pánom Božským niekto iný, v závislosti od toho, kto práve kraľoval svetovým hitparádam alebo „hviezdil“ v mládežníckych seriáloch. Celé vreckové šlo na Bravo a izba bola oblepená desiatkami plagátov. Toľko párov očí svietiacich pri dievčenskej posteli, hotová Sodoma a Gomora...

Časom sa kritériá na pána Božského značne zmenili. Už neboli dôležité tehličky na bruchu, vlastne už nevadil ani jeden veľký kváder. Na staviteľa hniezda má žena predsa len iné požiadavky. Nuž, áno, hľadanie trvá pomerne dlho a prináša množstvo nie vždy humorných situácií, ale aby výsledok stál za to, netreba sa ponáhľať. A netreba sa nechať presvedčiť, že ružové okuliare perfektne ladia s vaším tónom pleti a farbou vlasov. Inak sa žena ľahko stane adeptkou na klientku krízového centra, v najhoršom prípade na hlavnú postavu domáceho hororu vysielaného v hlavnom televíznom spravodajstve. Ako inak, bez nároku na honorár.

Neviem, či sa patrí vydatej žene nahlas vykričať do sveta, že v posledných dňoch som za pána Božského jednoznačne zvolila prezidenta. Za to, že odmietol výlet do Moskvy a rozhodol sa oslavovať koniec vojny v domácej intimite pri sviečkach. Za túto „štátnickú romantiku" má u mňa sto bodov. Pozvanie na prašiak asi neprijme a spálňu už tiež neoblepím jeho portrétmi z časopisov, ale je fajn vedieť, že aj v politike sa nájdu chlapi, ktorí radšej ukážu mozog, než tehličky na bruchu... 

(Autorka je redaktorka mesačníka Dieťa)