Ľudia zo Slovenska sa ma častokrát pýtajú, či je naozaj v tom Paríži toľko čiernych a Arabov. Hanbím sa za to, že tieto otázky dostávam.

Slovenka sa vrátila z Paríža domov a napísala mi, že ako fajn, Paríž krásny, ale že bola sklamaná, že koľko čiernych, že v niektorých štvrtiach sa cítila ako v Afrike. Ktovie, čo pre ňu v jej predstavách znamenalo cítiť sa ako v Paríži. Sklená pyramída Louvru, biela bageta, biely camembert, len to víno červené.

Akým právom farebný Paríž v svojich predstavách zredukovala na biely?

Syn kamarátky z Toga prišiel zo školy s plačom. Deti na školskom dvore sa mu smiali, že sa má vrátiť do Afriky. Mama si ho posadila pred seba a povedala mu, že nech si zapamätá, že je Francúz, ako jeho spolužiaci, že nie je o nič viac a o nič menej ako druhí.

Hoci sa hýbe v čase, tak ako my všetci, Paríž je stále Parížom. Čoraz viac sa hemžíme po zemeguli, kedysi náročné vzdialenosti premieňame na zanedbateľné. O čosi sme sa pohli z čias, keď kde-tu nejaký dobrodruh vycestoval do Afriky a pofotil tváre černošských detí. Akým právom si myslíme, že oni majú zostať tam, kde sú a my ich občas pôjdeme kuknúť a pofotiť? Nielen my Európania chodíme po dovolenkách, pracujeme po celom svete, vydávame sa a ženíme. Ľudia na celom svete majú rovnaké túžby, idú za svojimi snami za hranice svojich krajín, učia sa cudzie jazyky, študujú, pracujú, chcú vidieť, zažiť, stretávať sa. Kde sme prišli na to, že my sa tak ľahko integrujeme v iných kultúrach a « ti druhí » sa nevedia integrovať? Osemnásť rokov vo Francúzsku sledujem a zažívam, že sa integrujeme rovnako ťažko a rovnako ľahko, ako ľudia z Alžírska, Ameriky, Tuniska, Toga, Senegalu, Ukrajiny, Kolumbie či Španielska. Sme rôzni, sme ľudia. Sme Parížania.

V katolíckej škole na konci roka najlepší žiak alebo žiačka každej triedy dostáva cenu «Excellence». Darček k cene bola kniha o histórii islamu. Niekto si možno pomyslí, že to mohla byť radšej kniha o Františkovi z Assissi. A niekto si možno pomyslí, že aké kresťanské gesto rešpektu a záujmu.

V parížskych autobusoch a metre sú ľudia zo všetkých krajín sveta. Áno, aj tých z východnej Európy, ktorých Francúzsko prijalo, dovolilo im tu pracovať, dať deti do škôl, chodiť k lekárom, do lekární, radníc, parkov, reštaurácií. V mozaike ľudí v autobusoch sú šatky na hlavách, pestrofarebné africké šaty, turbany, kippy, dlhé biele tuniky, všetky odtiene ľudskej pleti, obuv taká-onaká. Pomáhame si s kočíkmi pri nastupovaní, zbierať ovocie kotúľajúce sa z tašiek, košíkov, igelitiek, občas sa na seba spiklenecky usmejeme, podľa veku a hendikepov si ponúkame sedadlá. Keď šofér zastaví, že mu je nevoľno a musí ísť na WC, svorne ho čakáme, dáme sa všetci do reči, že ktovie, čo mu je a či sa vráti, či radšej nevystúpiť a nepočkať na ďalší autobus. Keď bledý ako stena opäť sadne za volant, všetci sa spolu tešíme, že mu je lepšie a že ideme.

Albert Camus povedal, je dobro a zlo. Toto náboženstvo je nemilosrdné.

.

Prečítajte si aj Mentálna záťaž žien a neviditeľná práca