|
Ešte pred Vianocami, teda v období, keď sme všetci akosi viac náchylní konať dobro, sme na stránke našej neziskovej organizácie uverejnili výzvu s prosbou o pomoc. Hľadali sme bývanie pre pár rodín, ktoré nám mali čoskoro pribudnúť do integračného projektu. Ide o ľudí, ktorí museli zo svojho domova utiecť pred vojnou a na Slovensku chcú začať nový dôstojný život. Nie sú ich tisíce, ani stovky. Je ich naozaj iba niekoľko.
Ničím sa voči nikomu neprevinili, majú len to nešťastie, že sa narodili v najmenšej a najchudobnejšej arabskej krajine (paradoxne bohatej na ropu). Ide o Jemen, ktorý sa v médiách čoraz viac skloňuje v súvislosti s rozsiahlou humanitárnou krízou, čo dokumentujú fotografie na kosť vyhladovaných detí. Práve o zásoby ropy a politickú moc sa tam bijú už štyri roky skupiny ozbrojencov. Bombardovanie a neutíchajúce boje v krajine naviac zničili produkciu potravín, a tak sa stal štát plne závislým na dodávkach humanitárnej pomoci. Keďže sú obe strany podporované financiami a zbraňami zo zahraničia, a humanitárna pomoc je úmyselne dlhodobo blokovaná, nie je veľká nádej, že by sa konflikt tento rok ukončil mierovou dohodou.
K hladomoru sa v tejto 27-miliónovej krajine naviac v posledných mesiacoch pridala epidémia cholery a ďalších infekčných chorôb v dôsledku problémov s vodou a nedostatočnou hygienou. Je dokonca možné, že voda na niektorých miestach Jemenu čoskoro úplne vymizne. Najviac postihnutými a zraniteľnými obeťami tejto ľuďmi spôsobenej katastrofy sú deti, desaťtisíce detí.
Azda toto všetko dostatočne objasňuje dôvody, prečo sa utekajúcim rodinám z tejto krajiny nemôžeme obrátiť chrbtom. A hoci môžu byť moslimského vierovyznania, mali by sme im podať pomocnú ruku a prejaviť našu povestnú kresťanskú lásku... No napriek tomu sa v Bratislave počas decembra bývanie hľadalo ťažko. Dostávali sme reakcie od ľudí, ktorí sa obávali prenajať byt ľuďom z Jemenu, hoci nevedeli, kde presne štát leží. Obávali sa však nepoznaného a často skĺzli k stereotypom typu: „Cudzincov tu nechceme“, „Všetci moslimovia sú teroristi“, „Ešte im tu budeme musieť stavať mešity“, „Arabi na Slovensko nepatria“, a podobne...
Nech som za posledných desať rokov robila v akejkoľvek charitatívnej organizácii (a šlo o projekt humanitárnej pomoci, rozvojovej spolupráce, integrácie ľudí s udeleným azylom či pomoci obetiam obchodovania s ľuďmi), výčitky a útoky na sociálnych sieťach boli vždy rovnakého typu. Akoby títo ľuďia len čakali na svoju príležitosť – vybiť si svoju frustráciu, nenávisť, strach či neúspech na internete – s použitím arzenálu slovných spojení akoby cez kopirák z nejakého extrémistického školenia. Občas som sa preľakla, že ma títo hejteri a trollovia (s vymyslenými menami a slovenskými znakmi v profilových fotkách) sledujú, alebo som ich zdedila. Pri poznámke typu: „Veď si ich zoberte k sebe domov“ mám niekedy chuť sa už iba zasmiať...
Nakoniec sme pre šesťčlennú rodinu s najmladším členom – deväťmesačným bábätkom, zabezpečili bývanie v Trnave, no v byte toho veľa nebolo a nedalo sa v ňom reálne fungovať. Preto sme sa obrátili cez sociálne siete na všetkých podporovateľov a podporovateľky našej organizácie s prosbou o pomoc – dôstojne ho spoločnými silami zariadiť. Do bytu sme potrebovali bežné veci, jednoduchý nábytok s prihliadnutím na vek detí: detskú postieľku; detskú stoličku; posteľ, pokojne i poschodovú; jedálenské stoličky; elektrický sporák; vankúše, deky, periny a obliečky, ale i kočík.
Prečítajte si
Hneď v prvý deň sa na výzvu ozval človek, ktorý síce nemal danej rodine čo ponúknuť, zato si neodpustil poznámku, že by rád prispel na kastráciu. V jeho profile však svietia motivačné citáty z Biblie. Asi pravý kresťan s veľkým srdcom. Jeho komentár som automaticky zmazala, diskusia by bola zbytočná. No celý deň som mala pokazenú náladu.
Zlo však vyvážil pretlak dobra. Ešte to s tou našou krajinou nebude tak zlé. V priebehu pár hodín sa nám ozvali desiatky ľudí – ochotní pomôcť. Maily prichádzali zo Záhoria, dokonca z Oravy s tým, že môžu poslať hračky, oblečenie, nábytok, aj izbové kvety na zútulnenie bytíku pre mladú rodinu, ktorá toho po ceste sem toľko vytrpela. Zapojili sa aj osobnosti (napríklad Saša Miklášová zo portálu Sashe.sk alebo Martin Štempel z kapely Le Payaco a Diego). Najviac ma potešil mladý muž z Iraku, ktorý žije v Nitre a hovorí krásne po slovensky. Kedysi bol sám klientom podobného integračného projektu, no a dnes ponúka svoju pomoc so zariaďovaním bytu iným núdznym ľuďom. Takéto príbehy ma utvrdzujú v tom, že naša práca má zmysel. Vďaka Bohu (tomu kresťanskému, moslimskému či inému): dobrí ľudia ešte nevymreli.
