Pred 100 rokmi vzniklo Československo. Premieta sa aj takáto politická udalosť nejakým spôsobom do módy?

„Rozhodne áno. So vznikom Československa sa spája prejavenie výraznej národnej hrdosti a najmä slovenské ženy boli rôznymi vtedajšími časopismi vyzývané, aby nekopírovali svojimi odevmi francúzske módne domy, ale aby si vytvorili vlastný, národný odevný štýl. Prejavilo sa to napríklad v aplikáciách ľudových výšiviek do civilného odievania, či preberaním niektorých prvkov z krojov do strihov odevov.“

V roku 1920 získali ženy v Československu volebné právo, čo bol veľký posun. Prejavilo sa sebavedomie s tým spojené aj na obliekaní?

„Neviem, či by som dokázala tvrdiť, že sa táto špecifická udalosť nejako konkrétne premietla do odievania, ale celoplošne získaním väčšej slobody (a to nielen volebným právom), začali byť ženy určite odvážnejšie, samostatnejšie a sebaistejšie. Pred prvou svetovou vojnou bol pre ženu vydaj jedinou možnosťou ako dôstojne zabezpečená prežiť. Samostatných ženských povolaní bolo veľmi málo, takže uživiť sa ako slobodná žena bolo takmer nemožné. A ak už žena aj zriedkavo pracovala, očakávalo sa, že buď ostane slečnou, alebo ak sa vydá, zamestnanie opustí, aby sa mohla starať o domácnosť. Dnes nám to môže znieť neuveriteľne, ale malo to svoju logiku. Udržiavať vtedy domácnosť bola naozaj celodenná náplň ženy. Už len uvariť obed každý deň z čerstvo zadovážených potravín (keďže chladnička nebola bežnou v každej domácnosti) na šporáku na drevo, alebo oprať všetku bielizeň ručne, zabralo rozhodne viac času ako dnes.“

Foto - Linda Kisková-Bohušová

Dnes sa s nostalgiou pozeráme na módu z 20. rokov a vnímame ju ako niečo okúzľujúce. Je to opodstatnené? V čom je to kúzlo?

„Toto je veľmi komplikovaná otázka a dá sa na ňu odpovedať z mnohých uhlov pohľadu. Určite sa vnímanie tejto doby spája so všeobecným uvoľnením vrátane uvoľnenia v móde. Zmizli zväzujúce korzety, staromódne pantalóny, ženy sa odstrihli od minulosti napríklad aj ‘škandalóznym‘ skrátením vlasov, ktoré sa celé storočia pestovali ako symbol ženskej krásy či čistoty. Vznikol nový hudobný žáner jazz, ktorý je stelesnením voľnosti a improvizácie. Celkovo je táto doba chápaná ako éra búrlivých večierkov a áno, určitá časť spoločnosti sa naozaj takpovediac „utrhla z reťaze“. Ale bolo by chybou si myslieť, že sa takto zabával celý svet. Nižšie spoločenské vrstvy si večierky neužívali a tvrdo pracovali ako predtým. My máme však tú výhodu, že si z minulosti môžeme vybrať iba to, čo sa nám páči a trochu si to preniesť do súčasnosti.“

Bola móda skracovania sukní, šiat či vlasov znakom odvahy alebo chceli ženy ukázať nohy?

„Určite to bolo aj znakom odstrihnutia sa od minulosti. Ľudia chceli zabudnúť na hrôzy 1.svetovej vojny, tak popierali všetko, čo im tú vojnu pripomínalo vrátane módy svojich rodičov a prarodičov, ktorí tú vojnu, podľa mladých, spôsobili. Sukne sa skracovali najmä z praktických dôvodov, už hneď po prvej svetovej vojne, ale najskôr naozaj iba veľmi jemne, nad členky. Dôvodom bolo, že ženy aj z vyššej spoločenskej vrstvy, ktorá módu udávala, pracovali ako dobrovoľníčky v nemocniciach a pochopili, že v korzete sa veľmi zle umýva dlážka či stará sa o ranených. V každom prípade je ale dobre vedieť, že najkratšia dĺžka sukní, ktorá bola prípustná zhruba v polovici 20-tych rokov, bola POD kolená a nikdy nie nad.“

Foto - R. Baranovič

Revolúciu v móde urobila Coco Chanel. Čo by ste vypichli ako najdôležitejšie prvky zmeny?

„Určite jednoduché línie, drahé a kvalitné materiály a dokonalé spracovanie strihov. Môžeme jej napríklad ďakovať za to, že je opálenie módne. Ona totiž prišla prvá s nápadom použiť opálené modelky. To, že je autorkou tzv. „malých čiernych“ šiat asi ani spomínať nemusím. Tým sa naozaj nezmazateľne zapísala do histórie odievania.“

Prečo spája väčšina módu 20. rokov s pierkami a strapcami?

„Asi preto, že od 50-tych rokov bolo natočených mnoho filmov, ktoré boli situované do obdobia 20-tych rokov. Tvorcovia televíznych kostýmov sa zrejme nechali uniesť (alebo boli možno o to vyslovene požiadaní) vtedajšou aktuálnou módou a do filmov nevytvorili verné repliky odevov, ale akýsi paškvil kostýmov barových tanečníc s najmodernejšími výstrelkami 60-tych či 80-tych rokov. A mnoho ľudí si myslí, že to je ono. Ale, bohužiaľ, to nie je pravda. Strapcové šaty tesne pod zadok alebo boá lietajúce okolo krku či flitrová čelenka cez čelo, to všetko sú veci, ktoré by ste na večierku v 20-tych rokoch naozaj veľmi ťažko hľadali.“

Ženy začali nosiť nohavice. Bol to symbol zrovnoprávnenia žien a mužov?

„Prvé ženy, ktoré nosili nohavice boli svojim spôsobom veľké revolucionárky a mnoho konzervatívnych ľudí to považovalo za vulgárne. Ale určité pohyby sú v nohaviciach jednoducho praktickejšie, napríklad jazda na bicykli alebo šport ako taký. Takže možno šlo skôr o praktickú záležitosť než o nejakú snahu o ukážku rovnoprávnosti s mužmi práve nosením nohavíc. Rozhodne sa však ženy, ktoré nosili koncom 20-tych rokoch nohavice, považovali za veľmi odvážne a nezávislé.“

Foto - Katarína Nedoroščíková

Ako módu zmenil nástup socializmu? Čo vytlačil z módy 20. a 30. rokov?

„To je veľmi diskutabilné, určite záleží na spoločenskej vrstve, o akej sa rozprávame. Inak sa obliekali politické a podnikateľské špičky a ich manželky, inak stredná vrstva  a inak bežný ľud. V socializme sa všeobecne viac akcentovala uniformita a potláčal sa individualizmus, a to aj v móde. Zaniklo mnoho súkromných salónov a móda tak trošku zošedivela. Je mnoho žurnálov, v ktorých sa ženy socializmu sťažujú na malý výber strihov odevov či vzorov látok v obchodoch.“

Líšila sa móda medzi Slovenskom a Českom?

„Líšila sa hlavne ekonomická úroveň obyvateľstva na Slovensku a v Čechách. Čechy mali mnoho priemyselných, pôvodne nemeckých miest, v ktorých obchod prekvital aj po vzniku prvej republiky, a preto bola aj kúpyschopnosť obyvateľstva väčšia. Na Slovensku si po 1. svetovej vojne Maďarsko zobralo všetko svoje ťažké strojárenstvo na svoje územie a Slovensko vtedy veľmi hospodársky a tým aj ekonomicky zaostávalo. Aj preto boli najvýznamnejšie módne salóny v Čechách a nie na Slovensku. Netvrdím, že na Slovensku sme žiadne módne salóny nemali, len ich bolo menej a boli menej významné. Modely, ktoré tvorili najlepšie slovenské salóny, však boli kvalitatívne určite porovnateľné s modelmi českých salónov.“

Foto - Karol Srnec

Prečo sa vy osobne obliekate podľa štýlu 20. až 40. rokov? Je to len nostalgia alebo si myslite, že takto motivujete seba aj okolie k elegantnému a dôstojnému správaniu? K nejakej noblese?

„Celé sa to začalo pred 20-timi rokmi, keď som žáner hot jazzu 20-tych rokov začala spievať. Najprv som riešila večerné šaty na pódium a neskôr, keď sme založili Fats Jazz Band, sa moje spievanie rozšírilo aj na obdobie 30-tych a 40-tych rokov a s tým vznikla potreba rozšíriť šatník o ďalšie dve dekády. Keďže sú koncerty na všetkých možných miestach vo všetkých denných dobách, vznikla potreba mať aj civilné oblečenie pre potreby poobedňajších koncertov v exteriéri. Veď si predstavte, ako by to vyzeralo, keby som spievala koncert v altánku o tretej poobede v dlhej večernej róbe pošitej korálikmi? Kostýmček a klobúk alebo šifónové letné šaty sú určite pre takúto príležitosť vhodnejšie. Takže sa môj šatník začal rozširovať a jedného dňa som zistila, že už mam 80 percent šatníka iného ako bežný človek. Netvrdím, že mám iba originálne kúsky, ale snažím sa aj v bežnom živote byť oblečená elegantne a pokojne sa to dá vyskladať aj z dnešných bežných obchodov. Keď si napríklad kúpite sukňu pod kolená a nie nad, blúzku s pekným límčekom alebo šaty do pol lýtok. Niektoré súčasné odevné značky dokonca kopírujú strihy 30-tych či 40-tych rokov, samozrejme, upravené na dnešné potreby. V každom prípade ale nosím klobúky, ktoré mi prídu ako jedna z najkrajších možností ako vyjadriť svoju osobnosť. Ženy by sa nemali báť nosiť klobúky. Často sa mi stáva, že keď idem po ulici v klobúku a s rukavičkami, že ma oproti idúci cudzí muži pozdravia a auto ma naozaj vždy na prechode pustí. Mnoho žien sa na mňa usmeje. Mám proste pocit, že pekné veci vedia ľuďom spríjemniť deň.“

Organizujete bratislavsky dobový piknik. Vidíte z roka na rok väčší záujem o návrat do minulosti? V čom to je?

„Okrem pikniku organizujem aj mnoho tanečných večerov v duchu 20-tych až 40-tych a medzinárodný Golden Age Festival zameraný na raný jazz. Veľmi sa teším, že sa nám za posledných 7 rokov podarilo publikum trošku edukovať o móde a už málokedy vidíme na našich tančiarňach spomínané karnevalové krátke strapcové kostýmy. Veľký boom záujmu o túto dobu nastal po uvedení poslednej filmovej verzie knihy F. S. Fitzgeralda: Veľký Gatsby a následná vlna elektroswingu pritiahla k tomuto žánru mladých ľudí, ktorí zistili, že aj jeho pôvodná podoba je krásna a počúvateľná. Musím povedať, že sa naozaj veľmi teším, že publikum na našich koncertoch má vekové rozhranie od 17 do 70 rokov a všetci sa spolu výborne bavia. Myslím, že špeciálne v hudbe tejto doby je zakódovaná čistá radosť zo života, čo na ľudí zrejme veľmi pozitívne vplýva a preto sa im páči.“