Pamätám si časy (možno aj preto, že to nie je až tak dávno), keď bol facebook platformou, kde sa schádzali priatelia. Cez facebook sme organizovali stretávku zo školy, posielali sme si tipy na reštaurácie, kde majú dobré jedlo a dobré vínko, tipy na víkendy s deťmi, hodnotili sme nové knihy aj filmy, pátrali po stratených známych z iného konca sveta z čias, keď sme do cudziny chodili na študijné či jazykové pobyty alebo ako „aupairky“.

Stačilo ráno zapnúť počítač a človek hneď vedel o malých veľkých radostiach svojich známych. Komu sa narodilo dieťa, kto ešte len čaká, komu už ide dieťa do škôlky či školy... K tomu množstvo vtipov, veselých fotografií, silných výrokov, zaujímavých ľudských príbehov, skvelých článkov. A koľko motivácie!

Cez facebook sme si vzájomne pomáhali. So všetkým. S hľadaním roboty aj najlepšieho spôsobu ako poraziť vši, s predajom auta aj s kúpou bytu, so zháňaním majstra, ktorý vykachličkuje kúpeľňu. Zdieľali sme výzvy o pomoc, keď bolo treba rýchlo darovať krv, aj fotku strateného psíka, až kým sa nenašiel.

Dnes otvorím facebook a lejú sa odtiaľ litre jedovatých slín. A dokonale otrávia človeku celý deň. Mám pocit, že zopár ľudí je schopných ráno si nastaviť budík o pár minút skôr, aby ešte pred odchodom do práce stihli niekoho virtuálne skopať. Len za to, že má iný názor. A že si dovolil ho prejaviť.

Políčko „Napíšte komentár“ sa už dávno mohlo premenovať na „Pridajte urážku“. Prípadne v štýle novodobého woodoo, ktoré sa aktuálne rozmáha na internete, namiesto „Diskusie pod článkom“ môžu vydavateľské domy dávať svojim čitateľom ponuku typu „Prekľajte autora a zaželajte mu bolestivú smrť“.

Priznávam, smutno mi je z toho. Ale asi som len príliš precitlivená, hormonálne rozladená a nepoužiteľná pre dnešnú dobu. Tak mi to nedávno vysvetlila jedna „diskutujúca“. Kým kydala na utečencov, gejov, Rómov, nezamestnaných, dôchodcov, matky na materskej, učiteľov, športovcov aj vegetariánov, na facebooku sa mi zjavil nový status: „V meste buďte opatrní, alebo sa mu úplne vyhnite...“

V prvom momente som si myslela, že je to kúsok z akejsi reportáže z ďalekej krajiny. Občas čítavam takéto upozornenia v turistických sprievodcoch. Žiaľ, nie. Tentoraz to bolo o Bratislave. Status sa zjavil na stránke skupiny, ktorú založili cudzinci žijúci v našom meste. Prišli sem kvôli svojej práci alebo štúdiu. Niektorí len na pár týždňov či mesiacov. Takto sa navzájom varovali pred dnešným pochodom proti utečencov. Vraj hrozí, že schytať by to mohol každý, kto nezodpovedá obrazu typického Slováka.

Ak nenávisť z facebooku obsadí ulice, čo ak zájde ešte ďalej? Tlačidlo „odhlásiť sa“ nám vtedy, priatelia, už nepomôže...

 

(Autorka je redaktorkou mesačníka Dieťa)

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší. 

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.