Vieme, ako to bežne chodí.

Mnohí otcovia pri rozvode o svoje deti najskôr tvrdo bojujú, no napokon dieťa aj tak zostane s matkou. Veď dobre, nech zostane. Matky sú napojené na svoje deti oveľa intenzívnejšie, má to pravdaže dôvody, logiku. Vyšli totiž z jej tela. Žili v jej lone deväť mesiacov, usínali v ňom aj bdeli, rástli a mocneli, delili sa o výživu, stresy, pokoj, delili sa o každý dotyk príjemný aj nepríjemný.

O pupočných šnúrach, ktoré nás spájajú s našimi potomkami, hovoríme vlastne do konca života.

Toť nedávno som začula z úst kňaza, že iba hriešna žena vychováva dieťa sama. Nuž teda, podľa mňa dámy, nehoráznosť parádna.

Ja vravím, že každá takáto je čistá svätica. Celé svoje vnútro, celý svoj emocionálny aj materiálny život podriaďuje živej bytosti, ktorá z nej vyšla a nehľadiac na pribúdajúce roky dieťaťa, robí tak vlastne po celý život.

Žena prestáva byť príchodom dieťaťa slobodne fungujúcou bytosťou a stáva sa podriadenou malému, usmiatemu, švitoriacemu stvoreniu, ktoré je síce už mimo tela matky, ale iba formálne. De facto funguje v ňom navždy.

A to tak intenzívne, že plány so životom, ktoré dievčence mávajú v ktovie ktorom veku, sa POTOM nielenže rozplynú. Zmiznú z ich životov na totálku a dotyčné matky sú šťastné, ak sa dokážu s rozumnou mierou venovať aspoň svojej práci. Tak, aby sa doma necítili celkom ako neplatené „chuvy,“ upratovačky domáce a kuchárky a asistentky svojich potomkov a správca priestoru celej rodiny.  

Ženy, vychovávajúce samé svoje deti sú pre mňa osobne hrdinkami večnými.

Riadia sa životnou filozofiou ROBÍM, ĆO TREBA a iné veci, podstatne osobnejšie, sa dostanú v ich životoch na rad iba ak zostane energia, čas, peniaze a dokonca... ak voči ním nemajú deti výhrady. Veď koľkokrát som stretla osamotenú matku,  ktorá nie a nie sa zaláskovať, ktorá nie a nie nájsť životného partnera, lebo... deti by si to neželali.

Kňaz, poznajúci reálny život iba z čias, keď bol sám dieťa a možno vyrastal v úplnej rodine, by sa mal zamyslieť a rozpamätať sa, ako voľakedy fungovala jeho matka. Ako sa možno delila s otcom o povinnosti, ako ju možno dokázal v niektorých činnostiach nahradiť a napríklad vo chvíli,  keď ju prikvačila choroba, otec uvaril čaj, podal tabletku, deťom natrel chlebík s maslom.

Aby mama mohla ležať, zdravieť...

V rodine matka- deti sa dejú rovnaké veci, prichádzajú rovnaké choroby, bez ohlásenia vojdú rovnaké trampoty. Rozdiel je iba v tom, že mama je len jedna. Jedna jediná osoba, ktorá musí všetko vyriešiť, urovnať, zyládnuť... jedna jediná, no s energiou a zodpovednosťou za dvoch.

Ak dieťa či deti vychováva matka sama, je to zázrak boží a verím aj to, že rovno od Najvyššieho dostáva prísun energie a optimizmu. Pretože inak by to jednoducho nezvládla. Inak by sa zosypala častejšie, ako sa z neba na nás zosype chladný, páperový sneh.

A človek, ktorý trepoce o práve takejto hriešnici je neslušný, nevychovaný, nezdvorilý a najmä... nemá v sebe Boha.