Britský psychológ Cliff Arnall dokonca vyhlásil tretí januárový pondelok za najdepresívnejší deň v roku, vo svete známy ako Blue Monday. Preto, ak v týchto dňoch prepadáte smutnej nálade alebo máte čierny myšlienky, nie ste v tom sami. 
 
Mnohí sa snažia smútok zahnať nadmernou fyzickou aktivitou, vrhajú sa do ďalších a ďalších povinností, aby stále niečím zamestnávali mozog a nemysleli  na prázdno, ktoré sa rozvíja v duši. Výsledkom ale môže byť nadmerné vyčerpanie, únava, prípadne aj ochorenie či úraz. Klinická psychologička a psychoterapeutka Hana Ševčíková však upozorňuje, že aj občasný smútok patrí k životu a netreba sa ho báť.

Smútok alebo depresia? 

„Mali by sme si uvedomiť, že čierne myšlienky a smutné nálady, dokonca aj prázdno občas patria do našej výbavy a môžeme ich uniesť a vydržať,” vysvetľuje.
“Zvlášť toto zimné obdobie po sviatkoch je typické tým, že sa nič veľké nedeje, svet akoby zastal, ale tak, ako pre prírodu, aj pre našu psychiku to môže byť čas, keď nemusíme prekvitať, produkovať, neustále sa smiať. Ak sa nám to stane, nemusíme sa toho hneď zľaknúť,” hovorí Hana Ševčíková s odporúča, aby sme to s pokojom prijali a pozorovali aj túto stránku samých seba. 
 
“Skúmať, o čom je môj smútok, moja prázdnota, či je to niečo, s čím chcem byť sama, alebo sa o to chcem podeliť, a ak sa chcem deliť, tak s kým,“ hovorí klinická psychologička a psychoterapeutka Hana Ševčíková.  
 
 
Podľa jej slov by sme mali zistiť, čo nám v takýchto situáciách robí dobre. „Na to nie sú odpovede v žiadnych časopisoch ani u youtuberov, no každý pozná alebo môže sám hľadať svoje „zdroje“. Môže to byť aj veľmi zaujímavé a dobrodružné hľadanie,” hovorí. Tak, ako stromy, ktoré v zime zdanlivo nežijú, ale pod ich kôrou sa dejú veci, aj naša psychika môže z prázdnoty načerpať nové zdroje, nové informácie o nás samých, o našich vzťahoch, vysvetľuje. “Ale chce to vnútornú prácu, ponoriť sa do seba, uniesť aj samotu, aj smútok, aj prázdnotu, možno aj nejaký ten ťažký rozhovor s blízkym,“ dodáva.
 
Hana Ševčíková však zároveň zdôrazňuje, že jedna vec je bežný smútok, no ak už narážame na pocity bezmocnosti, bezradnosti a depresie dlhodobo a nedokážeme si s nimi poradiť, tak je najlepšie vyhľadať odbornú pomoc, a to čím skôr.

Depresia - neschopnosť sa tešiť 

Depresia patrí k najčastejším duševným ochoreniam. Nediagnostikovaná a neliečená sa môže zhoršovať, môže človeku vážne ovplyvňovať život a jeho každodenné fungovanie, v najhorších prípadoch vedie až k samovražde. Môže postihnúť každého, v každom veku aj v životnom období, pričom niektorí ľudia sú na depresie náchylnejší, obzvlášť, ak sa vážna depresia už v rodine vyskytla. 
 
Na Slovensku trpí depresiou viac ako 300-tisíc ľudí, pričom ročne ich pribudne takmer 15-tisíc. Diagnostikovaný a adekvátne liečený je však v priemere iba jeden z piatich ľudí trpiacich depresiou. Podľa údajov Sociálnej poisťovne bolo v minulom roku 5 222 pacientov s depresiou práceneschopných. 
 
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) uvádza, že depresia najčastejšie vyraďuje človeka z bežného života. V roku 2020 má byť druhou najčastejšou príčinou práceneschopnosti na svete.  
 
Prvým príznakom depresie je často anhedónia – neschopnosť prežívať radosť. Depresia nie je bežný smútok, ale veľmi intenzívny, spojený s pocitmi prázdnoty a beznádeje. Spája sa tiež so stratou záujmu o okolie, o partnera aj deti, o koníčky, ale napríklad aj o svoj zovňajšok. Sprevádza ju aj nadmerná únava, spomalenosť, nespavosť, stratu chuti do jedla. 
 
Ilustračné foto - pexels.com

Depresia a obavy blízkych

Problém je, že depresívny človek málokedy sám vyhľadá odbornú pomoc. Čo môžeme robiť, keď máme vážne obavy o svojho blízkeho a jeho duševné zdravie? Keď odmieta ísť k lekárovi, no máme strach, že spácha samovraždu – čo s tým?
 
„Na začiatku je dobré začať u seba a najskôr sa pýtať, z čoho vyplývajú moje obavy. Skúsme obavy objektivizovať, prípadne aj konzultovať s niekým, kto dotyčnú osobu pozná. Sú naše obavy reálne, alebo ide o naše vlastné úzkosti, pretože sa bojíme, že blízkeho nejakým spôsobom strácame alebo mu prestávame rozumieť,” hovorí psychologička a psychoterapeutka Hana Ševčíková. 
 
Ak sa podľa nej ukáže, že náš blízky naozaj potrebuje odbornú pomoc, mali by sme začať hľadať cestu v našom vzájomnom vzťahu. “Na toto neexistujú univerzálne slová. Niekedy sú to gestá, posunky, knihy, spomienky - je mnoho spôsobov, ako s blízkym človekom nadviazať spojenie a ako mu ukázať, že sme tu a záleží nám na ňom. To je krok číslo jedna. Potom môžeme opatrne, avšak jasne povedať, že máme oňho obavy a povedať aj prečo - v čom sa zmenil,” hovorí Ševčíková a upozorňuje, že sa máme viac pýtať, ako dávať rady a posudzovať jeho stav. “Buďme pripravení počúvať, nie bombardovať ho svojimi obavami, pretože tie sú pre neho iba ďalšou záťažou v už aj tak ťažkej situácii,“ konštatuje psychologička Hana Ševčíková
 
Ako ďalej hovorí, treba si uvedomiť, že jedna z kľúčových podmienok úspešnej terapie je motivácia človeka, jeho odhodlanie pracovať na sebe, jeho viera v seba, nádej, že sa niečo môže zmeniť. „Je dobré, ak dokážem blízkeho posunúť týmto smerom, zároveň si však treba uvedomiť aj hranice svojich možností. Človek k takémuto rozhodnutiu neraz potrebuje čas. A paradoxne, keď tlak z okolia povolí, odhodlá sa sám, a pracuje potom oveľa poctivejšie.“  
 
Ak si neviete poradiť sami, môžete sa obrátiť aj na Ligu za duševné zdravie a požiadať o pomoc odborníkov. Emočnú podporu v psychickej kríze poskytuje aj bezplatná Linka dôvery Nezábudka – 0800 800 566.