Jenie Jenkinsová je prefíkaná, provokatívna celebritka. Pred desiatimi rokmi ju odsúdili za vraždu vlastnej matky, krásky z vyššej spoločnosti, ktorá vystriedala viacerých bohatých manželov a bola známa charitatívnou činnosťou.

Keďže sa dodatočne zistí, že s dôkazovým materiálom sa v kriminalistickom laboratóriu manipulovalo, Jenie prepustia z väzenia. Pochybnosti však zostávajú, a tak si Janie s pomocou svojho právnika zmení identitu a rozhodne sa konať na vlastnú päsť. Stále ju však prenasleduje neistota, či skutočne nevraždila ona...

Pátranie privedie Janie do malého mesta v Južnej Dakote. Nájde tam zopár priateľov, objaví viaceré stopy a pomaly z nich skladá nový obraz matky, ktorá pred dcérou tajila túto časť svojho života. Keď vyjdú na povrch isté okolnosti z Janinej minulosti, pochopí, že s matkou mali spoločné oveľa viac, ako si pripúšťala.

Janie čoraz hlbšie preniká do matkinej, a teda aj svojej minulosti a zisťuje, že aj ospalé mestečko môže skrývať hrozivé tajomstvá. Už ju nič nezastaví, aby ich odkryla, a preto sa zapletie s miestnym šéfom polície Leom. Zároveň sa však musí skrývať pred novinármi, ktorí ju prenasledujú, pred políciou a možno aj pred vrahom. Musí sa rozhodnúť medzi zachovaním vytúženej anonymity a odhalením pravdy, čo sa stalo v ten večer, keď zomrela jej matka.

Drahá dcéra je mrazivý triler, ktorý si vychutnajú predovšetkým fanúšikovia Gillian Flynnovej a osobitne hitu Stratené dievča (nedávno sme ho mohli vidieť v kinách v hlavnej úlohe s Benom Affleckom). „Ak hľadáte krimi, pri ktorom budete celú noc hore, Drahá dcéra je všetko, čo chcete,“ napísal Flavorwire.
 

„Vražedný debut. V každom slova zmysle.“
- BookPage

 

 

Začítajte sa do úryvku z novinky Drahá dcéra:

Keď som bola v base, dostávala som hory listov, a pretože v istom období som nemala povolené čítať knihy, mnohé z nich si pamätám od slova do slova. Písali mi aj niekoľkí fanúšikovia:

Milá Janie,

            viem, že si to neurobila!

Písali mi aj neprajníci:

         Milá Janie,

            viem, že si to urobila! 

Ale väčšina pisateľov sa na mňa obracala s ponukami typu:

         Milá Janie,

            rozdáme si to spolu?

A potom som dostávala nepríjemné listy o tom, ako veľmi si zaslúžim trest za to, čo som spáchala, a kde sa dopodrobna opisovalo, ako budem kričať, keď mi podrežú hrdlo/zmasakrujú tvár/ znetvoria telo – listy, ktoré mi ani nemali doručiť, ale tuším, že aj na príjme pošty som mala nepriateľov. Jediný taký list bol nad moje sily, a dostávala som ich osem či deväť mesačne. Trace Kessler mi so železnou pravidelnosťou písal každý týždeň. Musím však uznať, že z celej tej svorky najlepšie ovládal pravopis.

         Ako vidíte, paparazzi neboli pre mňa ani zďaleka najväčším strašiakom. Keď noviny chceli o mne písať, potrebovali, aby som niečo povedala.