Pred časom som napísala sebaosočujúcu úvahu o tom, že som strašná bordelárka. Aj to tak bolo. Úzkosti, ktoré som vtedy prežívala, som sa snažila potlačiť nejakou tvorivou činnosťou. Čo samo osebe bolo dobré, problém bol však v tom, že som pri tom rozhádzala celý dom.

Najprv som hľadala veci k tvorbe, potom som chvíľu niečo robila, no len dovtedy, kým som nezistila, že ma to nijako neuspokojuje a začala som niečo iné. Samozrejme, ani to som nedokončila, nechala všetko tak a išla sa utápať v depresii. Tú ešte prehlboval neupratateľný bordel všade okolo.

Dlho trvalo, kým som tie veci zas uložila, no započaté dielka som nikdy nedokončila. Vraj sa to volá prokrastinácia. Že vraj sa na to trpí. Moja babka by tomu dala iný názov: „Si hnylá jak veš“ a mala by viac-menej pravdu. Bola som hnilá vyhrabať sa z depky. Mrochnila som sa vo svojich boľačkách, lebo to bolo pohodlnejšie, ako na sebe pracovať, nakopnúť sa a začať žiť. A tak som len prikladala k tomu vnútornému bordelu ten vonkajší. Až sa to celkom zlialo. Môj dom bol obrazom môjho vnútorného chaosu.

Až po dlhom čase, kedy som si dovolila myšlienku, že dôvodom rozpadu môjho manželstva nie je moja nízka hodnota ako človeka, začala som sa na seba dívať inak. Prestala som si myslieť, že som nejako zlyhala. Nebola som predsa poverená úlohou byť takou, akou by ma chcel mať môj manžel.

Som taká, aká som a ak nie som dosť dobrá pre neho, neznamená to, že naozaj nie som dobrá. Že nie som kvalitný človek. Pri tej myšlienke sa mi vyrovnal chrbát a tuším som odvtedy aj kus vyrástla. Do zrkadla si vravím: „Si pekná, si múdra, si šikovná a...veru, si aj sexi“ Už to nenacvičujem, už tomu verím.

Môj dom je uprataný. Nežiari síce prehnanou čistotou, nestíham behať s metlou, ani neutieram každý deň prach. Dokončievam započaté a robím nové. Ale mám upratané.

Milujem svoj život a ľúbim aj osoby a zvery v ňom zahrnuté. Trvalo to dlho, predlho, takmer dva roky, kým som sa oslobodila z toho twisteru. Bolo to v ňom hrozné, raz hore, raz dolu, občas ma oplieskalo o zem, občas som lietala v oblakoch. Láska, nenávisť, žiarlivosť, úzkosť, strach, eufória, túžba, závislosť, pomstychtivosť, všetko možné so mnou vírilo v tom chaose. Až sa to všetko pomaly upokojilo a prišiel mier. Zaslúžený.

Bojím sa to povedať, ale myslím, že som odpustila. A kameňov zo srdca popadalo toľko, že by aj na skalku bolo. A ktovie, raz možno do toho odkameňovaného srdca ešte niekoho pustím. Bez strachu, že ho zlomí.