|
„V Taliansku sú aj smeti pekné,“ s nadšením popisoval môj kamarát svoju prvú cestu na Západ ešte v čase socializmu. Bol zjavne ohúrený tým, čo videl, zažil a zaklincoval to popisom odpadu. Dovtedy som na Západe nebola, moje predstavy o tom záhadnom, lákavom svete som získavala od mojich známych. Mala som asi 16 a snívala som o smetiach z Talianska.
Rok, dva neskôr som aj ja vycestovala za železnú oponu. Sedela som v autobuse plnom členov Spolku poľsko-španielskeho priateľstva. Mali sme namierené do Madridu a Barcelony, no už po ceste sme spoznávali Západ. Pamätám sa na jedinú zástavku v Lichtenštajnsku, kde boli naši šoféri autobusu prinútení oddýchnuť si po dlhej ceste.
Na svitaní sa niektorí spolucestujúci pobrali na prechádzku po okolí. Vrátili sa s kilogramami farebných, pestrých časopisov a katalógov, ktoré niekto vyhodil. Závideli sme im, že si už niečo zaujímavé odnesú domov. Boli to len smeti, ale pre nás to bol závan Západu na dosah ruky.
Už vyše 25 rokov sme súčasťou západného sveta. V našich krajinách rastú mrakodrapy, obchody sú plné značkového oblečenia a obchodné reťazce núkajú produkty, o ktorých sme dávnejšie ani nesnívali. Lenže je niečo, čo nás prezrádza, že sme k západnej civilizácii ešte nedospeli. Aspoň podaktorí. To si myslím zakaždým, keď spolu s manželom športujeme a prechádzame z našej do susednej dediny.
Pri ceste vidíme roztrhané igelitky, špinavé oblečenie, starý televízor, hnilý matrac, zvyšky jedla. Všetko to zostáva v krásnej prírode, aj keď to tam vôbec nepatrí. Mám vyše 40 a stále môžem snívať o smetiach. Aby tie naše boli vyhadzované tam kam patria, aby nám nešpinili životné prostredie, aby sme sa nemuseli hanbiť za neporiadok. Skrátka, aby sme už konečne aj my mali „smeti zo Západu“.
