Marie je učiteľka. Vlastne bola. Už dosiahla dôchodkový vek a keďže žije v krajine, kde štátni zamestnanci, ku ktorým patria aj učitelia, nemôžu na dôchodku pracovať, musela zo školy odísť. Nebolo to pre ňu ľahké. Milovala učenie. Až tak, že sa ho nedokázala vzdať ani cez prázdniny. Kým iní učitelia si pri mori či v záhrade liečili „pocuchané“ nervy, ona učila v letných kurzoch cudzincov francúzštinu.

Dnes má Marie 62 rokov, výzor päťdesiatničky, šarm Francúzky a stále si nevie predstaviť, že by už neučila. Je predsa plná síl a má toľko skúseností! Štát však o jej prácu nestojí. A tak si našla nemocnicu plnú chorých žiakov. Mnohí ležia dlhé týždne na nemocničnej posteli a učivo im uniká. Marie chodí za nimi a učí ich, aby veľa nezameškali. Zadarmo. Vlastne, nie tak celkom. Nemocnica jej za to poskytuje obedy...

Jana vyrástla v rodine, kde sa učiteľské povolanie dedí po praslici. Učiteľkou bola babička, mama a je ňou aj ona. Decká ju milujú. Nielen preto, že ich dokáže naučiť čítať, písať a počítať, ale aj preto, že učenie sa nesnaží vtesnať len do priestoru štyroch stien jednej triedy.

Keď je v meste výstava, ktorá stojí za to, neváha tam vziať celú triedu. Aj tých, o ktorých vie, že budú skúšať jej trpezlivosť a postreh v MHD, na ulici či v samotnom múzeu. Tiež bráva „svoje" decká do mesta, aby v ňom poznali každý kút a nielen nákupné centrá.

Zo svojich študentských čias si najviac pamätám na učiteľa chémie. O chémii vedel všetko, akurát nič z toho nám nevedel vysvetliť. Za to mal iné kvality. V čase svojho voľna nás učil angličtinu - prostredníctvom piesní Beatles. Nemal jedinú učebnicu, len starý magneťák, texty piesní a strašnú chuť niečo z nás vytĺcť. Ak nie anglické slovíčka, tak aspoň lásku k Chrobákom...

Hoci stále sa medzi nimi nájdu osobnosti, ktorým patrí obrovská vďaka za to, že to ešte nevzdali, čoraz častejšie si za katedru sadá frustrácia. A to je obrovská škoda. Nie ich, lež naša.