|
V skupinke kráčali traja a jeden išiel vedľa nich sám. Autobus ich práve priviezol zo školy. Jemne pršalo. S manželom sa vraciame z mesta. Vravím mu, aby zastavil a on spočiatku nerozumie. Obzrie sa a chápe. Ten jeden sám fasoval nakladačku od jedného z tých v skupinke. Vystupujem z auta, prší silnejšie. Chlapci sa posunuli. Nevidím ich skrz kontajner. Pobehnem bližšie. Ďalší z tej istej skupinky dáva nakladačku tomu, čo bol sám. Chlapcov spoznávam. Nedávno som cestovala s mamou toho bitého. Sťažovala sa, že jej syna v škole šikanujú. Bola to riešiť. Učitelia nemôžu žiaka odprevádzať až domov. Tak ako ten jeden fasuje, mne stúpa adrenalín. Kričím, aby prestali a dali chlapcovi pokoj. To nečakali. Mysleli, že sú tajní. Bitka skončila. Skončila aj vojna?
Nečakám potlesk. Nebolo to hrdinstvo. Normálna reakcia. Tiež som riešila šikanu svojich detí. Viem sa vcítiť. Ani neviem, či ten jeden nadmieru neprovokoval a chlapci bránili svoje otrasené ego, lebo neboli to žiadni vagabundi, ale slušní chlapci. Miništranti. A chalani sa občas pobijú. Ale bol sám a oni traja. A to nebolo fér.
Nemám rada „nefér“ a nespravodlivosť. Každému občas rupnú nervy. Keď je toho už priveľa. Aj dospelým mužom, manželom, partnerom. Aj láska nehnevaná, vraj nie je milovaná. V ktorom dome sa z času na čas okrem dobrého obeda nepodáva aj hádka? Z ktorého bytu sa kedy-tedy nešíri do okolia krik? Je to už domáce násilie alebo sa nič vážne nedeje? Máme zasiahnuť? A keď, tak ako - volať políciu, či len búchať na dvere, či spoločnú stenu? Tí mladí chlapci na mňa nemohli zaútočiť, ale čo rozvášnený, rozbesnený, agresívny muž?
Čo robiť, keď máme podozrenie, že nejaká žena v okolí je obeťou domáceho násilia?
Domáce násilie. Ani sa mi nechce veriť, že nie každá piata, ale dokonca každá tretia či až druhá žena, podľa internetových informácií, na Slovensku aspoň raz okúsila pachuť domáceho násilia = fyzického, psychického, sexuálneho alebo ekonomického. Ak budem kalkulovať o našej dedine, kde žije približne 630 ľudí a zhruba polovicu tvoria ženy a z nich väčšina žije vo vzťahu – teda s niekým, a ak by štatistika platila aj v našej obci, tak... Neskutočné číslo obetí a násilníkov.
Klebety cielene nezbieram. Ani v obchode, ani v hostinci, ani cestou z kostola, ani len tak na ulici. Ale niekedy aj vrabce, aj lastovičky čvirikajú, aj sa ľudia posťažujú: Vraj ju zbil, videli to na vlastné oči. Tam bolo toľko kriku. Chytil ju pod krk. Nedovolí jej zmeniť prácu. Prehnane žiarli. Naháňal ju s nožom. Bojí sa ho, že jej ublíži. Nechce jej pomáhať s deťmi. Ale aj iné: Že ona je taká, zaslúži si, nech jej dá!
A predsudky na dedine bývajú hlboko zakorenené a bohato rozvetvené. O tom, kam žena patrí a aké povinnosti, tam kde je jej miesto musí vykonávať. Najmä: Žena patrí k deťom a ku sporáku! A muž môže všetko! Veď má na ňu papier!
Moja priateľka z inej dediny podala týranej žene a jej deťom pomocnú ruku. Najprv len tým, že ju vypočula. Potom jej dala vyrábať ozdoby, ktoré predávala. Dávala jej peniaze. Pomohla jej od tyrana utiecť. Posielala darčeky ku sviatkom pozbierané aj od ostatných ľudí z dediny. Utešovala, podržala psychicky, keď sa potrebovala vyrozprávať. Týraná žena sa postavila na vlastné nohy, pracuje, študuje. Má ťažké srdce na štát a políciu, bojuje s obštrukciami, lebo ten zlák sa nechce rozviesť, ale dokázala to. Nemlčala, nazvala veci pravým menom, vyhľadala pomoc, pozbierala silu aj odvahu a hoci ju ešte čaká ťažká cesta, ide správnym smerom.
Istý kňaz raz povedal, že hrdinstvo sa nevyžaduje. Nie je správne trpieť niekoho agresivitu, výbuchy zlosti, vyhrážky, scény, hádky, bitku, ak si ten dotyčný nevie priznať, že má problém a nechce vyhľadať odbornú pomoc. Prvý krok by mala spraviť žena. Ak ju muž škrtí a ona sa pred celým svetom tvári, že má toho najlepšieho manžela na svete a svoju frustráciu z nešťastného vzťahu prelieva na svoje okolie, ktoré nenávidí, závidí a zlorečí mu, ubližuje všetkým vrátane seba, detí a aj partnera. Veď keď sa chlap spamätá, čo vyparatil, potom seká nejaký čas dobrotu a plní všetky ženine priania. Jej to takto sedí. Tolerované násilie s pridanou hodnotou.
Pravda pomáha aj lieči. O tom, čo sa deje za stenami domov a bytov, vie najlepšie ten, kto tam žije a kto trpí. Priznať si problém a požiadať o pomoc nie je hanba, ale stávať sa kvôli mlčaniu a tolerancii agresivity blízkeho tiež násilným, a ešte voči tým, čo nemôžu za trpené trápenie a sú ochotní pomôcť, už zrejme hanbou je.
Prečítajte si aj Rany
