Sedela som v kruhu a počúvala jeden príbeh za druhým. Každý bol z inej oblasti a každý ma oslovil.  Advokátka z Via Iuris, ktorá bráni práva ľudí, módna návrhárka, ktorá bojuje za šafko, aktivistka, ktorá robí vianočný bazár s hercami, Rómka, ktorá pomáha deťom v detskom domove.

Alebo speváčka a herečka, ktorá dostala džez do škôl, mladé političky, ktoré stále veria v spravodlivosť, aktivistka, ktorá férovo bojuje s korupciou, občianska aktivistka, ktorá spája ľudí a firmy v prospešných projektoch, zakladateľka inštitútu pre výnimočné ženy i špecialistka v telekomunikáciách, ktorá pomáha nepočujúcim.

Takmer každá z tých žien mala rodinu a deti. Skvelé veci robili popri nich, či možno práve pre nich. Nestačilo im, že veci fungujú v ich domácnosti, chceli, aby fungovali aj v okolí ich domu, v meste, kde žijú, v krajine, kde sa narodili. Bojovali s prekážkami, ktoré vás buď posilnia alebo definitívne odradia, akurát ony sa odradiť nedali. A ešte museli mnohé z nich okoliu vysvetľovať, že im to doma manžel toleruje alebo na tom dokonca robia spolu.

Dobrovoľníctvo je jedna z mála oblastí v tomto štáte, kde s prehľadom vládnu ženy a nemusia o to s nikým súperiť a nič dokazovať. Ak by mal niekto pochybnosti, potvrdí to fotografia priamo z prezidentského paláca, ktorý sa koncom januára zaplnil ženami pri stretnutí nominovaných na cenu Dobrovoľník roka s prezidentom Kiskom.

Je škoda, že na iných fotografiách takéto ženy chýbajú. Na tých z vysokej politiky, zo zasadnutí vlády, z rokovaní veľkých firiem, z diskusií v médiách. Tam všade by sa zišla ich energia a prirodzený zmysel pre to, že veci by mali fungovať v prospech iných.

I tak som z toho dámskeho stretnutia odchádzala dobre naladená. Než na oficiálnych fotografiách pribudnú takéto ženy, vytvoria vo svojich komunitách veci a projekty, ktoré nás všetkých naučia chcieť od seba i od druhých viac. Vytvoria typ občana, ktorého len tak nejaký populizmus neprevalcuje.    

Mala som z toho stretnutia tiež urobiť fotografiu.