Pripomíname si ukončenie druhej svetovej vojny v Európe. Vojna sa rozoberá zo všetkých strán, hľadajú sa paralely so súčastnosťou, organizujú sa vojenské prehliadky aj intímnejšie a možno o to úprimnejšie zapaľovania sviečok na hroboch padlých. Hovorí sa o obetiach a preto by bolo dobré pripomenúť, ako v tejto vojne trpeli ženy.  

Matky prišli o synov, ženy o mužov, dcéry o otcov. Zo žien sa stali živiteľky celých rodín, zapriahali sa do pluhov, stáli pri pásoch vo fabrikách, čarovali v kuchyni, aby uvarili z ničoho niečo.

Boli ženy, čo prišli o všetko, oholili im hlavy, vytrhli deti z rúk, oddelili ich od rodiny a pridelili im číslo a dreváky. Boli ženy, čo prišli o svoju dôstojnosť, čo neoslavovali osloboditeľov, lebo tí okrem iného aj znásilňovali, obťažovali, okrádali chudobných, brali deťom jedlo od úst.

Niektoré ženy sa nedali. Vzdorovali, zabíjali, niekedy aj holými rukami, pracovali pre odboj, špehovali, prenášali na svojich telách dôležité správy a zásielky. Boli ženy, čo kolaborovali. Z presvedčenia aj preto, že si mysleli, že oddialia katastrofu. Ženy sa tiež nechali sfanatizovať. Rovnako ako muži mučili, robili na ľuďoch experimenty, donášali, kradli, zabíjali nie v sebaobrane a niekedy dokonca zo sadistických pohnútok.

Počas celej vojny ženy zostávali ženami. Milovali a boli milované, rodili, vychovávali deti. Písali a dostávali milostné listy, stretávali sa možno pri šálke lacnej a nechutnej kávy, možno len pri kôrke chleba.

Niektoré sa zamilovali aj do nepriateľa, niektoré za svoju lásku trpeli za vojny, iné po vojne. Tisíce vychovávali detí bez otcov, mnohé ani nevedeli, kto otec ich detí vlastne bol, iné páry oddelilo povojnové rozdelenia sveta.

Toto všetko neboli nejaké románové postavy. Boli to naše staré matky, ich priateľky, sestry, susedy, spolužiačky. Často hovoríme o tom, aké to máme ťažké, ako musíme bojovať o svoje pozície v práci, ako nás niekedy tlačí pritesný rodinný rozpočet, ako nás pohlcuje nekončiaci kolotoč povinností.

V porovnaní so ženami, čo pred viac ako sedemdesiatimi rokmi kričali, že vojna je už preč, sa ale nemáme na čo sťažovať. Slovensko bolo od konca druhej svetovej vojny krajinou, kde nebol žiaden vojenský konflikt. To je pri pohľade na Blízky východ, bývalú Juhosláviu, Afriku a teraz aj Ukrajinu  požehnanie, na ktoré zabúdame, lebo už zovšednelo.