|
Nikdy som nezažila taký pocit hanby, ako keď som prváčikom písala na tabuľu písmenká kriedou, ktorá mala cca. jeden centimeter štvorcový. Alebo keď som od nich zbierala peniažky za ZRPŠ a za ne sme kupovali špongie… Hanbila som sa za seba, za školu, za štát, ktorý mal vždy iné priority.
Kedysi dávno, po skončení pedagogickej fakulty som sa stala učiteľkou. Veď čo iné už len mladé dievča, ktoré vyštudovalo učiteľstvo, mohlo robiť. Na ten pocit pred prvou hodinou nikdy nezabudnem. A nikdy nezabudnem ani na pocit po prvej výplate…
Ale vráťme sa na začiatok. Ako absolventka pedagogickej fakulty som, celkom logicky, zamierila za katedru. K prváčikom. Veď aj ja som bola prváčik. Spolu sme sa učili, čo tá škola vlastne je. Je to už veľmi dávno, no doteraz na tých pár rokov spomínam s úsmevom. Teda, keď si spomínam na zážitky z triedy či z kabinetu. Učiteľstvo bola skvelá práca! Decká boli dokonalé, absolútne neskazené dušičky, pre ktoré som sa 5 dní v týždni predpoludním stala náhradnou maminou.
Rovnako sme to videli všetky mladé kolegyne, absolventky. Tešili sme sa z každého úspechu detí, niektoré neúspechy sme aj oplakali a s kolegami sme občas vybehli aj na víno. Idyla.
A potom prišla výplatná páska. Bola som absolventka, hneď po škole, nečakala som veľa… No, keď som zistila, že kolegyňa, ktorá mala o takmer 30 rokov skúseností viac, má výplatu o dve či tri tisícky väčšiu, pochopila som zdesenie mojich rodičov, keď som im v maturitnom ročníku oznámila, že svoj život vidím za katedrou.
Absolútna hanba. Hanba je, že školy nemajú učebnice. Učiteľky na svoj kúpený (či manželom z práce prinesený) papier po večeroch kopírujú učebnice od kolegýň z iných škôl, ktoré mali viac šťastia a učebnice im prišli do školy pred štvrťročnou klasifikačnou poradou. Je hanba, že v roku 2016 riešime, že v školách nie sú kriedy, špongie, základné pomôcky. Nápad nahradiť tabuľu interaktívnou tabuľou je skvelý. Ale hypotéku nezaplatím tým, že nemám do krvi vysušené ruky z kriedy.
Odísť zo školstva bolo jedno z najťažších rozhodnutí v mojom živote. Doma, teda u rodičov, kde som stále bývala, som vychovávala dieťa, ktoré tiež malo svoje potreby. Aj keď ja som tie svoje, vďaka výške svojho platu, obmedzila na minimum.
Odišla som. Lebo som sa hanbila.
Štrajk učiteľov podporujem každou svojou bunkou. Pocit otvárať deťom oči a ukazovať im o čom je život, je jedným z najkrajších. Dajme učiteľom podmienky pre toto ich poslanie. Nech sa nemusia hanbiť. Nech im nič nechýba. Pretože tie oči, ktoré deťom otvárajú, to sú oči a budúcnosť našich detí.
(Autorka je predsedníčkou Združenia žien SDKÚ - DS)
Prečítajte si aj Deti potrebujú hračky!
