|
Život sa po Vianociach expresne rýchlo vrátil do svojich zabehaných koľají. Vlastne, on z nich nikdy úplne nevybočil. Nič nás neprekvapilo, všetko sme očakávali, boli pripravení, zvyknutí. Pred Vianocami praskali vo švíkoch nákupné centrá a najmä potraviny, teraz tesne pred Silvestrom sú na tom obdobne požičovne lyží a obchody s alkoholom. Polovica sveta sa presúvala domov, aby mohla sviatky stráviť so svojimi najbližšími a druhá sa zase teraz presúva na hory, chalupy, no, krížom-krážom.
Ak sme zdraví, tak sme pravdepodobne pred Vianocami – nakupovali, trčali v zápchach, ozdobovali, upratovali, piekli, varili, jednoducho pripravovali všetko, čo sa len dalo. Potom sme povianocovali – dali zadosť tradíciám, darčeky dostali aj darovali, zaspomínali, prejedli sa ako už dávno nie, na Štefana už nás z ničnerobenia a pozerania rozprávok trochu mrle požrali, a tak sme sa z toho gauču pozviechali. Začali sme rozmýšľať nad novoročnými predsavzatiami, ktoré si radšej nedávame, ale keďže sme popri najväčšiemu nepriateľovi Vianoc, osobnej váhe, ani teraz neprešli bez toho, aby sme sa na ňu nepostavili, tak si ich, ako každý rok, aj teraz dáme. Teraz sme napríklad v tej požičovni lyží, aby sme počas voľna trochu polyžovali, pobežkovali, čerstvého vzduchu podýchali.
Keď som sa hrabala v starých fotkách, tiež jedna z obľúbených sviatočných aktivít, nech som narazila na vianočné fotky z ktoréhokoľvek roka – vždy tam bol stromček. Mám rada, že niektoré veci sa v živote jednoducho nemenia. Môžeme sa na ne spoľahnúť. Tak isto ako na to, že na budúci rok budú opäť Vianoce a my všetci vo veľkej miere budeme robiť to isté.
Prečítajte si
Tolstoj tvrdil, že všetci by sme chceli meniť svet, ale nikto nepomyslí na to, že by menil seba. A tak je to v tomto prípade dobre. Páči sa mi, že Vianoce sú o hojnosti, o jedle, o tradíciách, o všelijakých nuansách a nuansičkách tej ktorej osoby a tej ktorej rodiny. Navyše, s velikánom Levom Nikolajvičom v čase Vianoc úplne nesúhlasím. Myslím si totiž, že vtedy všetci chceme byť akýsi lepší. Verím, že do sviatkov kráčame s odhodlaním a najlepším úmyslom s nikým sa nepohádať kvôli hlúposti, nevypeniť na cudzinca, ani na blízkeho. Nie vždy sa nám to podarí, predsa len, sme ľudia. Potom si čo-to aj vyčítame, ale rozhodne si dáme predsavzatie, že na budúci rok to bude inak.
Určite bude. Vybuchne možno niečo iné alebo niekto úplne iný, ale my tú istú chybu nespravíme. Ibaže by sme ju spravili, lebo zvyk je železná košeľa. Tak si teraz myslím, že ten povianočný a skoro novoročný čas by mal byť trochu aj o odpúšťaní – sebe v prvom rade. To neznamená, že by sme mali čo i len trošičku poľaviť v snahe o naše lepšie, respektíve najlepšie ja. To vôbec nie. Práve naopak! Veď nakoniec - so svojim vlastným ja to spolu tiahneme už dlho. Do nového roka Vám želám zdravie, aby ste ešte dlho spolu tiahli, lásku, aby to celé stálo za to, nádej, lebo tá je perfektná v akejkoľvek situácii a vieru – že bude lepšie. Lebo bude.
