Na budúci štvrtok Američania oslavujú Deň vďakyvzdania. Je to môj jednoznačne najobľúbenejší americký sviatok. Určite preto, že je v Amerike najväčší, nerozdeľuje ju nábožensky ani rasovo, vlastne nerozdeľuje ju nijako, lebo kto môže, sadá k stolu so svojimi najbližšími, za ktorými aspoň raz v roku precestoval trebárs aj naprieč celým kontinentom. Servíruje sa obligátna morka, samozrejme, čím väčšia, tým lepšia, čo v realite znamená sendviče s morčacím mäsom najbližší, minimálne týždeň. K nej sladké zemiaky a brusnicová omáčka, ktoré sa nakoniec do prasknutia preložia tekvicovým koláčikom so šľahačkou. Rodina potom svorne odfukuje pred telkou a drží palce svojmu obľúbenému tímu v americkom futbale. Zápasy sú vysielané minimálne dva, aby stihlo vytráviť aj tým najnenajedenejším. Tento sviatok má niečo do seba – predovšetkým jeho tradícia a jeho dôležitá, spirituálna časť.

Máme vzdávať vďaku – za seba, za svoje deti, rodičov, zdravie, hojnosť, radosť. To by sme, samozrejme, mohli aj častejšie ako raz v roku, ale teraz ani náhodou nikomu nesondujem do svedomia☺.

V Amerike som žila desať rokov a mala ešte niekoľko súkromných dôvodov na tešenie sa na Thanksgiving.  Ani jeden z nich nebol reklamno-marketingové nákupné šialenstvo s názvom Black Friday. Áno, zľavy sú po sviatočnom štvrtku v čierny piatok také, že ľudia stoja pred obchodmi aj celú noc, neraz koncom novembra už mrazivú. Či však naozaj stoja za to a nebudú napríklad po Vianociach ešte väčšie, je vždy otázne.

 

Prečítajte si

Nepi víno, keď kážeš vodu

 

 

Môj dôvod číslo jeden: Deň vďakyvzdania drží vianočné, sviatočné výzdoby, reklamy, adrenalín na uzde a je akýmsi ich pomysleným štartérom. Čiže, napríklad oproti Európe, kde po výzdobe „Naspäť do školy“ prichádza v septembri Santa, vianočné gule a novoročné konfety, je na tom Amerika trochu lepšie.

Môj dôvod číslo dva: niekedy som bola rada, že vôbec mám tú morku, mám ju na čo položiť a s kým zjesť.

Môj dôvod číslo tri – moja mamina. Narodila sa presne mesiac pred Štedrým dňom a teda jej narodeniny padajú vždy na dni vzdávania vďaky. Máme v rodine taký zvyk, že vždy niekto dôležitý dátum pripomenie, aby sme tomu ktorému členovi – nezabudli zablahoželať, alebo aspoň zavolať. Mamina bola v tomto príkladne dôsledná a ešte aj v septembri, na výročie svojej svadby hovorievala: „Už som vydatá dvakrát toľko, ako som bola slobodná,“ alebo niečo podobné... a my sme jej a tatinovi popriali zdravie, šťastie a lásku do ďalšieho spoločného roka.

No a teraz mi moja sestra píše: „Mami by mala 69 rokov, zapáľ jej sviečku.“  

Neprejde deň bez toho, aby som si na ňu nespomenula, lebo bola jedinečná. Najlepšia. Takže – budúci štvrtok nebude morka, a o dva dni na to nebude oslava jej narodenín. November sa tak stal asi jediným mesiacom v roku, keď nič neslávime... Vďaku ale vzdávam naďalej, oveľa intenzívnejšie. Ďakujem, mami, že som vyše štyridsať rokov žila v Tvojej láske.