Chorá žena, chorý muž

 

Zaľahla som do postele. Som chorá už druhýkrát za sebou. Prvýkrát ma to chytilo v decembri. Zápal priedušiek, po dlhej dobe antibiotiká, ktoré neznášam. No lenže, ktorá žena si môže pred Vianocami dovoliť vyležať zápal priedušiek? Iba tá, čo je múdra, váži si svoje zdravie viac ako uprataný byt a nakúpené darčeky pre celú rodinu. A to ja zjavne nie som. Takže sa môj milý zápal priedušiek vrátil v januári, aj s bonusovým zápalom dutín.

Prvý deň je zväčša najhorší. Vtedy je aj cesta do kuchyne po čaj vrcholová výprava. Bolia ma nohy, kríže, žalúdok. Som stále hladná, lebo nemám  žiadnu energiu. Tak ležím a striedavo spím, čítam a pozerám filmy. Lenže, dlho to nevydržím. Treba vyvenčiť psa, tak sa nejako premôžem a zvládnem cestu von. No a keď už idem von, vezmem aj smeti, nech nejdem len tak na prázdno. Vrátim sa unavená ako po triatlone. A večer ma to čaká znova.

Na druhý deň mi je lepšie. O niečo. Tak vstanem, uvarím čaj a dám prať. Pozbieram nahromadené šálky a naložím umývačku. Opäť ležím. Samozrejme, len kým práčka nedoperie. Vyvesím prádlo a pustím umývačku. Ako tak polihujem, vidím v kúte chuchvalec prachu. A ďalší. Ignorujem ich. Chuchvalce sa mi vysmievajú. Sakra, vyťahujem vysávač. Len to tu prebehnem a ľahnem si. Po dôkladnom vysatí škodoradostných chuchvalcov beriem mop. Prebehnem to ešte mopom a keď už to robím, utriem namokro aj prach. Umývačka doumývala, tak ju vyložím a ľahnem si. Ale ešte ju najskôr poumývam zvnútra, nech pekne vonia. Teraz sa na mňa škerí kopa neožehlených vecí. Hmm. Po hodine na mňa pes vytriešťa smutné psie oči. Beriem ho von a v duchu zúrim. Sama na seba.

Medzi týmito činnosťami priebežne pracujem aj duševne. Pošlem textík, článoček, niečo upravím, čakám na návrh webu, ktorý chcem skontrolovať. Vybavím zopár telefonátov.

Hovorí sa, že ženy dokážu robiť veľa vecí naraz. Muži sa sústredia vždy na jednu. A tak je to aj s chorobou. Muž, keď je chorý, je proste chorý. Leží a nevysáva, neumýva podlahy, neperie, nevenčí psa, nepracuje a nemultitaskuje. Lieči sa. Poznala som muža, ktorý, keď bol chorý vyžadoval absolútnu starostlivosť. Od varenia čaju, vetrania, zakrývania, prezliekania pyžama trikrát denne až po odvesovanie hodín v byte, lebo ho rušia tikaním. Poznala som muža, ktorý štyri dni počas choroby prespal. Vôbec nikto ho nemohol vyrušiť a už vôbec by mu vtedy nenapadlo pracovať z postele. Poznala som muža, ktorý, keď bol chorý vyžadoval zatemniť celý byt a celá rodina musela byť úplne ticho. Áno, to sú extrémy. Ale ruku na srdce, milé ženy. Muži dokážu svoju chorobu prijať a prežiť naplno. My ženy máme naopak stále ten záchranársky komplex, že bez nás nič nebude fungovať a tak sa jednoducho nedokážeme vypnúť. Až kým nás choroba nevypne úplne a skončíme v nemocnici.

Ponaučenie pre mňa a aj mnohé “obetavé” ženy znie: Najskôr nasaďte kyslíkovú masku sebe, až potom svojej rodine, práci a domácim miláčikom. Keď sme raz pacientkami, buďme nimi a prestaňme aspoň na chvíľu počítať fľaky, chuchvalce a zachraňovať svet. Zachráňme seba aspoň pred zápalom pľúc. Prvýkrát v živote si objednávam jedlo domov sama pre seba a volám mame, aby si zobrala psa na víkend. Idem sa vyliečiť.

 

Prečítajte si aj 40, 50, 60, 70? Nikdy nie je neskoro

 

 

Ženy v meste