Čím žijete vy?

 

Žijem od víkendu k víkendu.

Úspechmi mojich detí.

Športom.

Prácou.

Cestovaním.

Chorobou matky.

Životom osamelej vdovy.

Rozvodom.

Hľadaním muža snov.

Strachom, že ochoriem.

Žijem tým, čo život prinesie.

 

Také a podobné odpovede by ste zrejme počuli aj vy, keby ste sa opýtali vašich známych, čím žijú.

Istá moja známa, keď som jej túto otázku položila, prezradila, že momentálne žije písaním textov k pesničkám, ktoré potom spieva. Plánuje tiež nahrať platňu. Skvelé! Možno by ste takú odpoveď nečakali od niekoho, kto má problémy v rodine. Tie ale na prvý pohľad nevidno, lebo hovoríme o rodine ako z obrázka: moja kamarátka je nádherná a šikovná žena, má fešného, milujúceho muža, tri pekné deti a všetci si žijú v prekrásnom dome na vidieku, uprostred prírody. Hotová idylka, však? No lenže je tam jedno „ale“ – jedno z deti je autistické. Poznáme sa dosť dlho a pamätám sa na ten šok, keď zistili, že ich krásne dievčatko je choré. Pamätám, ako o ňu bojovali, ako navštevovali doktorov, ako trávili čas v nemocnici a potom to prišlo – diagnóza. Smutná diagnóza, ktorá by vedela každého prevalcovať. V takom prípade by bolo „štandardné“ sťažovať sa.

Prešla som si tým, veď pamätáš sa, spomína moja kamoška, ale potom som sa musela rozhodnúť, či budem celý čas žiť chorobou dcéry, plakať, trpieť a unavovať okolie kladením otázok: prečo ona? prečo ja? prečo nás to stretlo? kde sme urobili chybu? prečoooo? No nemá to význam. Nikam to nevedie. Hľadala som pomoc a navštevovala stretnutia matiek autistických deti, ale to nebolo pre mňa. Odchádzala som ešte viac smutná, unavená vŕtaním sa v probléme. Neviem to zmeniť, nemám zázračnú guľu a musíme s tým žiť. A tak sme sa v rodine pokúsili urobiť krok ďalej, dovoliť si viac a uvedomiť si, že každý z nás má právo na svoj vlastný život a sebarealizáciu. Samozrejme, neznamená to zanedbávanie výchovy. Vieš, asi by som sa zbláznila, keby som to nespravila – dokončí.

Rozumiem ju a obdivujem. A ani si neviem predstaviť, koľko to stojí námahy, sĺz a potu starať sa už vyše 10 rokov o autistické dieťa. Veď na moju otázku, čím žije, mohla odpovedať:

 

Náladami dcéry, ktoré sa nedajú zmeniť.

Jej prebaľovaním.

Neprespatými nocami.

Nemožnosťou vycestovať spolu so všetkými členmi rodiny na dovolenku.

Každodenným vozením dcéry do ústavu.

 

A nasledovať by mohlo veľa, veľa ďalších viet. Horkých viet. Namiesto toho sme sa bavili o jej výzvach a preberali sme normálne babské témy.

Mám ju rada! Klobúk dolu Evička. Žiješ silný príbeh! Si mi inšpiráciou a sľubujem, že sa budem snažiť hovoriť o výzvach, aké čakajú mňa namiesto otázok, prečo ma to, či ono stretlo. To píšem tak pre istou, keby mi napadlo sťažovať sa trebárs na počasie, či na mnoho ďalších vecí, na ktoré nemám vplyv.

Ozaj, už sa vás dnes niekto opýtal, čím žijete vy?

 

Prečítajte si aj Poeta kina

 

 

Ženy v meste