Koniec vojny ju zastihol v Rakúsku, kde boli spolu so sestrou a švagrom v pracovnom tábore vo fabrike súčiastok do lietadiel Steyr-Daimler-Puch AG. Všetci traja si v posledných dňoch vojny k šťastiu pomohli – naskočili na nákladiak, ktorý ich odviezol do tej časti tábora, ktorú oslobodili Američania. Druhú časť tábora, ktorú obývali, mali oslobodiť Rusi, na ktorých sa ešte len čakalo. O nich sa už ale niesli chýry, že sa správajú hrozne – za slobodu si zapýtajú všetko, po čom zatúžia.
Danuta Bártfayová, dievčenským menom Janina Danuta Bajerowicz, mala vtedy len 15 rokov. Za takmer šesť rokov druhej svetovej vojny prežilo dievčatko smrť otca aj brata, rozlúčku s mamou, bombardovanie, hlad, zimu i transport do tábora. Strach sa často miešal s kvázi normálnym životom, plač so sarkazmom a s čiernym humorom, ktorý jej ako-tak pomáhal žiť.
Mladá Danuta Bajerowicz. Foto - archív DB
Strach z Nemcov
Začiatok vojny prežila v rodnom Poľsku. „Mama už dlhší čas hovorila, že bude vojna, lebo v rozhlase hrali pochodové skladby a iné do boja povzbudzujúce pesničky,“ spomína na svoje detské časy Danuta. Mala vtedy len 9 rokov a vôbec nevedela, čo so sebou vojna prinesie. Tešila sa, že namiesto školskej tašky môže nosiť cez plecia prehodenú inú tašku – lekárničku, ktorej súčasťou boli obväzy, lieky a plynová maska. Pamätá sa aj na to, ako mama už v lete nakupovala konzervy, aby mali zásoby jedla. V pivnici mali pripravený piesok, vodu a náhradné kovové postele. Všetko sa to zišlo, keď vypukla vojna. Jej predzvesťou boli lietadlá, ktoré im stále častejšie prelietavali nad hlavami.
Prvého septembra 1939 by sa za iných okolností Danuta pobrala do školy, ale jej a miliónom ďalším sa tým dňom zmenil celý život. „Začalo sa bombardovanie, noci sme trávili v pivnici,“ spomína Danuta, ktorá do čias vojny žila vo veľmi dobrých podmienkach. Jej otec pracoval na vysokom poste vo varšavskej fabrike zbraní a bol zodpovedný za šetrné riešenia, za ktoré získal niekoľko vyznamenaní. Bývali v služobnom byte, v ktorom boli všetky vymoženosti modernej doby: plyn, elektrina a teplá voda. „Pamätám sa na tenisové kurty, záhradu, lúky – to bolo moje prekrásne detstvo,“ povzdychne si. Od septembra idylku nahradil strach z Nemcov. „Vo Varšave bolo veľa miest s nápismi: Nur fuer Deutsche, my sme boli menejcenní ľudia,“ dodáva.
Hrozné obrázky z Varšavského getta
Bývali vedľa getta a malá Danuta na vlastné oči videla, čo tam robili Nemci. Najviac jej v pamäti utkvel hrozný obraz židov stojacich na balkóne, ktorí nevedeli, akú smrť si majú zvoliť: skočiť z balkóna alebo čakať, až ich zastrelia Nemci., Keďže počas vojny platila policajná hodina, veľakrát sa jej rodičia báli o jej staršieho brata, ktorý sa nie vždy stihol včas vrátiť domov. „Aj ja som to veľmi prežívala, ten strach, že prídem o blízku osobu bol strašný,“ popisuje. Napokon to prišlo - musela sa zmieriť s tým, že o najbližších prišla.
„Po čase si ľudia trocha zvykli na vojnu, a snažili sa podľa možností normálne žiť,“ popisuje Danuta. Nemci zavreli všetky školy, fungovali len učňovky. Takú umeleckú učňovku navštevovala malá slečna – bola to baletná škola, v ktorej sa okrem tanca vyučovala poľština, francúzština, nemčina a matematika. Dejepis a dejiny zo zoznamu predmetov zmizli. Všetky gymnáziá boli zrušené, a preto sa staršia mládež tajne učila v bytoch učiteľov. „Môj brat takú tajnú školu navštevoval,“ spomína Danuta a popisuje, ako si mladí chlapci schovávali skryptá. Nosili ich zastrčené vo vysokých topánkach so širokými zvrškami. Tmavé, smutné obdobie doplňuje Danuta informáciou o zavretých divadlách.
Vtedy fungovala len opereta. „Zakázané bolo hrať hudbu Chopina, hral sa hlavne Beethoven,“ popisuje. Ale spomenie si tiež, že mládež predsa len chodievala tancovať. „Ja som bola ešte dieťa, ale môj brat hral fantastický foxtrot na piano, a tak sa mladí zabávali pri jeho hudbe alebo si púšťali platne,“ popíše Danuta a keď zbadá moje prekvapenie vysvetľuje: „Viete, bolo treba žiť, veď život bežal ďalej!“ Rozumiem, každý túžil po normálnosti a preto sa aspoň na chvíľu snažili tváriť, že žijú v normálnom svete.
Mladá Danuta. Foto - archív DB
Prísť o všetky cennosti
„Keď sa Nemci posúvali na východ, do Ruska, báli sa zimy. Vo Varšave preto vyhlásili zbierku. Ľudia mali odovzdať všetky kožuchy, lyže a iné potrebné veci,“ opisuje Danuta. Odovzdali. No niektoré veci, čiže rodinné cennosti ako rádio, albumy s fotografiami, striebro zabalili do dební a zakopali do zeme pri dome babičky za Varšavou. Po vojne nič nenašli. A keď sa vrátili do podnikového bytu, v ktorom bývali dlhé roky, už tam bola nasťahovaná iná rodina. „Predstavte si, že mojej mame, keď prišla do nášho bytu, otvorila dvere s naším vygravírovaným priezviskom pani v maminom župane. Vôbec ju to nezaujímalo, že sme tu pred tým bývali. Moju mamu vyhnala,“ hovorí Danuta. Jej mama si z toho bytu zobrala len tú tabuľku s vygravírovaným menom: Bajerowicz.
Než prišiel koniec vojny, Varšava sa bránila a 1. augusta 1944 roku došlo k Varšavskému povstaniu proti nemeckým okupantom. V tom povstaní prišla naša malá hrdinka o otca a 19-ročného brata. Domov sa nevrátila ani jej mama. Našli sa neskôr cez Červený kríž a stretli sa až po vojne. „Predstavte si, že v čase, keď vypuklo povstanie, som bola doma so sestrou a jej synom, už sme vedeli, že naši blízki nežijú, lebo sa k nám dostali informácie o veľkej exekúcii povstalcov,“ popisuje Danuta.
To bol asi najhorší moment jej života, aj keď vtedy to všetko ešte nevedela spracovať, obzvlášť, že všetkých obyvateľov závodu naložili do vlaku. Nevedeli, kam ich vezú. „Bolo nás v tých vagónoch okolo 300 osôb, s niektorými sme sa poznali, a aby sme prekonali strach, či trocha situáciu odľahčili, vtipkovali sme, že nás vezú do koncentrákov, aby z nás urobili mydlo. Zo mňa si strieľali, že keďže som veľmi chudá, že sa nebudem dobre peniť,“ spomína. Po niekoľkých hodinách dorazili do cieľa – do takzvaného rodinného tábora pri fabrike súčiastok do lietadiel Steyr-Daimler-Puch AG.
Už žiadne frflanie pri jedle
Danuta mala len 15 rokov a do práce vo fabrike brali od 16. Tak ju delegovali na upratovanie. „Bola som najmladšia, tak som musela skákať pre koks, vodu, vysypávať smeti, umývať podlahy atď,“ hovorí. Tu zažila strašný hlad a zimu. „Vyviezli nás v auguste, v letných šatách a potom za tie malé peniaze, ktoré sme zarábali, sme si museli kupovať jedlo, oblečenie a uhlie, aby sme si zakúrili v baraku, v ktorom nás spolu s inými ubytovali,“ spomína si Danuta. Pred vojnou s ňou rodičia mali problémy, lebo nechcela nič jesť. Vymýšľali, aby hocičo zjedla, lebo bola často chorá. Ich domácnosť stále navštevovali doktori. Počas vojny sa všetko zmenilo, ani raz už chorá nebola. Nikto ju už neprosil, aby niečo zjedla, teraz ona prosila o jedlo.
„V Rakúsku som sa najviac tešila na bombardovania,“ prekvapí ma a hneď aj vysvetlí, že sa nevedela dočkať, kedy všetkých pracovníkov naženú do bunkra. Tam totiž stretávala chlapca, ktorý jej padol do oka - o tri roky staršieho Francúza z Marseille, ktorého otec bol vojenský zajatec. „Bola som v tom bunkre s kamarátkami, každej sa páčil, každá si myslela, že pozerá na ňu a on sa potom so mnou rozprával a pozeral mi hlboko do očí,“ zaspomína na prvú lásku, ktorá ale nemala šancu na pokračovanie. Keď vojna skončila, už sa nikdy nestretli.
Danuta s budúcim manželom Tiborom Bártfayom. Foto - archív DB
Návrat domov
Po oslobodení spolu so sestrou a synovcom cestovali späť do Poľska. Keď vystúpili z vlaku v Katoviciach, hneď prvé nepríjemné prekvapenie ich čakalo na stanici, kde jej sestru okradol ruský dôstojník. „Sestra mala v taške doklady, trocha cenností ako hodinky, či striebornú pudrenku,“ spomína. Do Varšavy sa už nevrátili, tá bola celá zbombardovaná. Ich novým domovom sa stali Sopoty pri Baltskom mori.
Po vojne sa Danuta chcela venovať umeniu. Túžila byť opernou speváčkou. Mala na to hlas a vystupovanie, čím očarila svojho rovesníka, ktorý spolu so slovenskými hercami prišiel do Poľska vystupovať s činoherným predstavením.
„Ja som mu padla do oka a mne padla do oka fotografia, ktorá mu vypadla z peňaženky. Na nej bol fešný muž ako z talianského filmu a tak som sa začala naňho vypytovať,“ opisuje Danuta. Keď sa dozvedela, že jej objekt je ešte slobodný, tak napísala svoju poštovú adresu a dala fotku. Mladý chlapec pochopil a stal sa poslom lásky medzi ňou a svojím bratom.
Danuta a Tibor Bártfayovci. Foto - archív DB
Veľká láska - Tibor Bártfay
Vtedy 28–ročný Tibor Bártfay pracoval na soche v kostole v Baťovanach. Keď od brata dostal adresu na Poľku, schoval ju do vrecka v nohaviciach a zabudol na to. Nohavice dal po nejakom čase do čistiarne, keď si ich potom obliekol, nahmatal vo vrecku nejaký papier. Vybral ho z vrecka a spomenul si na Poľku. Na jeho prekvapenie bola adresa čitateľná a tak to zobral ako znamenie a mladej žene poslal list.
„Viete, to bola veľká láska, my sme si boli súdení,“ jednoznačne hodnotí Danuta. Písali si od mája do júla až kým sa prvýkrát nestretli. Danuta bola vtedy na praxi v kúpeľnom mestečku v Krkonošiach na juhozápade Poľska. Tibor sa pobral na hranice a napriek tomu, že nemal potrebné povolenia, presvedčil pohraničníkov, aby ho pustili do Poľska. „Keď sa otvorili dvere do jedálne, vedela som, že je to on,“ spomína so zábleskom v očiach Danuta. Hneď si padli do náručia.
Bártfayovci. Foto - archív DB
Rana od života
Dva mesiace neskôr sa zobrali a Danuta sa presťahovala do Československa. Zriekla sa svojej kariéry, aby mohla pomáhať manželovi. Tešili ju jeho úspechy. Narodili sa im dve deti: dcéra a syn. Keď bol syn dospelý, prišla ďalšia rana od života. „V mojej rodine muži nešťastne zomierajú, tak to bolo aj so synom, ktorý bol parašutista,“ rozpráva smutne. Mladý 31-ročný Peter mal za sebou 2221 zoskokov. Ten 2222 mu však bol osudným – padák sa neotvoril.
Fontána mieru pred Prezidentským palácom od Tibora Bártfaya. Foto - archív TASR
Bártfayovci spolu prežili 66 rokov a bolo to šťastné manželstvo. „Možno aj vďaka tomu, že manžel veľa času trávil v ateliéri a tak sme sa na seba vždy tešili, keď sa vracal domov,“ zamyslí sa Danuta, keď spomína na muža, ktorý zomrel pred rokom a pol. Jeho ateliér na Februárke v Bratislave navštevovali bohémi ako Bagar, Dočolomanský, Lasica, Satinský. Keď sa pani Danuty opýtam, aký to je pocit, keď sa prechádza popri jeho sochách, napríklad pri Fontáne mieru pred Prezidentským palácom, odpovie mi, že ju to nevzrušuje. Zaspomína si však na to, že keď bola socha hotová, museli vybúrať stenu v ateliéri, aby ju dostali von. Manželove diela vníma ako výsledok jeho ťažkej, umeleckej práce. Pokiaľ by mala zhodnotiť, ktoré sú pre ňu najvzácnejšie, tak ukáže na tie s náboženskou tematikou.
„Viete, ja som mala pekný život, ale nechcela by som si ho zopakovať, pretože v ňom bolo veľa rán,“ zhodnotí. Dodáva, že najhoršie, čo človeka v živote môže stretnúť, je vojna. Vojna jej zobrala blízkych ľudí a nenávratne všetko zmenila.
.
Prečítajte si aj Producentka Barbara Janišová Feglová: Z histórie vytŕčajú mužskí hrdinovia, ale po ženských treba pátrať