Po štyroch mesiacoch opäť na letisku. Netvárim sa práve blažene. Veď ani nie je dôvod. Nerada lietam. Nieže by som mala problém so samotným lietaním. Nemám však rada ten humbug okolo. Na letisko treba doraziť včas. Čo ak mi bude meškať vlak? Nesmiem si zabudnúť letenku ani doklad. Čo ak som pri online ckeck-in zadala nesprávne číslo dokladu? Katastrofických scenárov by sa tu dalo vymyslieť za plný kôš. Nuž a potom ešte treba prebaliť tekutiny do tých zatvárateľných vreciek a pri bezpečnostnej prehliadke sa rozložiť do debničiek. Pri skenovaní mojej maličkosti pravidelne leštím mojimi ponožkami dlažbu letiskovej haly.
Našťastie, momentálne mám všetky tieto otravné procedúry už za sebou. Kufrík si so sebou vlečiem smer reštaurácia. Dve čašníčky s čašníkom stoja pri pulte takmer ako v pozore. Všetci sa na mňa usmievajú. Očividne majú z hosťa radosť. Okrem mňa je tu iba jeden ďalší hladoš. Čašníčka so svojím typickým „Čo Vám môžem priniesť?“, stojí nado mnou skôr ako ja vôbec stihnem siahnuť po jedálnom lístku. „Ešte som si nevybrala, ďakujem.“ V momente, keď svoju voľbu uskutočním a jedálny lístok odložím bokom, je pri mne, včielka usilovná, opäť. „Poprosila by som Vás, jeden silný hovädzí vývar.“ „Iste, hneď to bude.“ Najskôr na mojom stole pristane lyžica. Polievka sa zrejme ešte dovára. Rozhliadam sa po podniku. Na druhej strane sedí pán, asi po štyridsiatke, hrbí sa nad svojim laptopom. Predpokladám, že rieši dáky globálny problém. Tipla by som, v Exceli. Lakte na stoloch, jednou dlaňou si podopiera hlavu a druhou ťuká na klávesnici. Hornú časť tela má navlečenú v kockovanej košeli. K tomu džínsy s opaskom, na nose okuliare. Pôsobí tak trochu ako kôpka nešťastia, tento biznismen.
Zrazu sa cítim previnilo. Ja si tu len tak sedím a celé dve minúty čakania na polievku sa len tak bohapusto rozhliadam okolo. Za ten čas by som si mohla skontrolovať pracovný mailbox alebo aspoň svoje súkromné maily či nové statusy mojich známych na Facebooku. Nutkavému pocitu vytiahnuť mobil z tašky však odolám. Je úplne v pohode, keď tu budem len tak sedieť a pozerať okolo. Bohužiaľ, niet ani veľmi na čo. V reštaurácii iba ja a on a čašníci. Vnímam, že ďalej sedia ľudia na lavičkách pri gatoch. Odtiaľto ich ale takmer vôbec nevidím. Okrem mojej polievky do reštaurácie vchádza i mladá žena. Usadí sa v strede a následne popri jedení objednaných palaciniek („Mňam!“) horúčkovito ťuká do svojho mobilu a prehrabáva sa v hŕbe papierov, ktoré si vyložila na stôl. Všimnem si, že pre biznismena riešenie globálnych problémov akoby trochu stratilo na význame. Kútikom oka pozorujem, ako kútikom oka pozoruje mladú dámu. „Prinesiem Vám ešte niečo?“ „Účet, ďakujem.“
S medzizastávkou toaleta smerujem ku gatu číslo dva. Sadnem si tak trochu obďaleč. Okrem mňa tu sedí ešte ďalších 7 ľudí. Každý čumí do svojho mobilu, červenovlasá pani si vybavuje zrejme svoj posledný telefonát so známymi či rodinou pred odletom. Predo mnou prechádza manželský pár s dvomi malými deťmi a cestovnou taškou medzi sebou. Zastavia. Žena zahalená od hlavy po päty začne šmátrať vo veľkej cestovke. Niečo hľadá. Niečo, čo nemôže nájsť. Výbušninu?! Detskú plienku! Chlapec sa pustí do plaču, jeho sestra ho zmätene sleduje so slzami na krajíčku. Rodičia zrýchlene vyrazia smer toaleta.
A vtedy som si ho všimla. Na lavičku oproti musel pribudnúť vo chvíli, keď ja som bola zaujatá rodinkou. Má niečo cez dvadsať, vyzerá ako privolávač jari. Bledozelené nohavice so žltým opaskom, mikina, na tričku pod ňou bordové slnko. Mierne vlnité vlasy vyčesané v drdole na vrchu hlavy. Nohy zložené v lotosovom sede. Palec s ukazovákom sa mu na jednej i druhej ruke dotýkajú. Oči mierne prižmúrené. Zdá sa mi však, že tento meditujúci chlapík chce, aby si ho ľudia všimli. Alebo možno je to dáky pokročilý druh meditácie. Dostať sa do iných rovín ľudského bytia práve v letiskovej hale. Moju nepokojnú myseľ meditácia krotí len ťažko. No ktohovie. Možno jemu sa to podarí i na takomto pre meditáciu netradičnom mieste. A možno je v tejto chvíli už ďaleko. Možno je práve tou vyprázdnenou nádobou, cez ktorú život iba prúdi. Alebo práve sedí na slnkom vyhriatej tichej pláži a s prižmúrenými očami si vychutnáva západ slnka, členky mu obmýva teplé, pokojné more. Alebo možno je práve na púšti či v Púne, v triede nejakého jogínskeho veľmajstra.
V neďalekej kaviarni zazvoní mobil. Zodvihne ho nonšalantný elegán v tmavomodrom obleku. Štíhly, vysoký, snedá pleť a hnedé vlasy, výrazné lícne kosti. Typ chlapa, ktorý by vyzeral dobre jednoducho vo všetkom. Môj odhad znie, je to Francúz alebo Španiel.
„Let do Bruselu sa začne naloďovať pri bráne číslo dva“, oznamuje hlas z letiskového rozhlasu. Presuniem sa na lavičku bližšie ku gatu. Oproti mne si čoskoro sadne mladá dáma z reštaurácie. O pár minút si k nej prisadne biznismen z reštaurácie. No ako sme tu pekne všetci traja pokope!
Vďaka Bohu! Už sedím v takmer plnom lietadle. Celkom vzadu, pri toaletách v uličke. Do uličky sa zrazu vopchá hlava asi trojročného dievčatka s krátkymi hnedými vlasmi a s bábou pod pazuchou. „Ja som Lea, vieš?“. Postaví sa predo mňa a spýta sa dôrazne s vážnym výrazom v očiach. Pousmejem sa, mama ju už ťahá preč. „Nie, neviem“, odpovedám jej v duchu. „Som totižto príliš ponorená vo svojom znechutení z tohto dňa a letu. A tiež v pozorovaní ľudských subjektov okolo. Ale keď Ťa stretnem nabudúce, budem vedieť, že som stretla Leu.
Ja inak fakt nerada lietam. Nemám rada ten humbug okolo...
Prečítajte si aj O váhavej váhe alebo Rozhodnutia naše každodenné
