Príbeh Valkýry je o o mužovi, ktorý chce zmeniť svoj život, ísť za svojím snom a tak sa vydáva na púť do Mohavskej púšte. Chce tam nájsť svojho strážneho anjela a dosiahnuť hlboké poznanie. V pondelok sme vám priniesly prvý úryvok, v utorok druhý, dnes poslednú, tretiu časť.

 

 

Keďže nemali chuť vystaviť sa poludňajším päťdesiatstupňovým horúčavám, zatvorili sa v klimatizovanej motelovej izbe. Žiadne knihy, nič zaujímavé. Zabíjali čas a pokúšali sa zaspať, no márne.

„Poďme sa zoznámiť s púšťou,“ povedal Paulo.

„Je priveľká spara. Took povedal, že je to nebezpečné.

Nechajme to nazajtra.“

Paulo neodpovedal. Bola si istá, že sa pokúša premeniť čas v motelovej izbe na akési učenie. Usiloval sa dať zmysel všetkému, čo sa dialo v jeho živote, a hovoril, len aby uvoľnil napätie. Bolo to však nemožné – snažiť sa dať zmysel všetkému znamenalo žiť bez prestania v ostražitosti a napätí.

Paulo sa nikdy neuvoľnil a ona sa pýtala, kedy ho to unaví.

 „Kto je Took?“

„Jeho otec je mocný mág a chce udržať rodinnú tradíciu – rovnako ako otcovia inžinieri túžia po tom, aby synovia pokračovali v ich šľapajach.“

„Je mladý, no správa sa ako starec. Márni najlepšie roky života v púšti.“

„Nič nie je zadarmo. Ak Took všetko zvládne – a nevzdá sa Tradície –, bude prvý z radu mladých majstrov pôsobiacich vo svete, ktorému starci rozumejú, ale už ho nevedia vysvetliť.“

Paulo si ľahol a dal sa čítať jediné, čo mal k dispozícii: Sprievodcu ubytovaním v Mohavskej púšti. Nechcel prezradiť manželke, že Took má ešte jeden dôvod na tento život: silné paranormálne schopnosti a podľa zámerov Tradície má konať, kým budú brány Raja otvorené. Chris sa chcela zhovárať. Zatvorená v motelovej izbe sa cítila stiesnená a bola rozhodnutá nedávať „zmysel všetkému“ ako jej manžel. Bola len obyčajná ľudská bytosť, neprišla sa uchádzať o miesto medzi vyvolenými.

„Nepochopila som, čo ma učil Took,“ naliehala na Paula. „Samota a púšť nám môžu priniesť úzke spojenie s neviditeľným svetom. No podľa mňa tu stratíme spojenie s ostatnými.“

„Určite tu má nejaké frajerky,“ povedal Paulo pri spomienke na „mágiu žien“ svojho majstra a tým chcel zakončiť rozhovor.

‚Ak s ním budem musieť stráviť ešte tridsaťdeväť dní zatvorená v tejto izbe, zabijem sa,‘ prisľúbila si Chris v duchu.

 

Popoludní zašli do bufetu na druhej strane ulice. Paulo vybral stôl pri okne.

„Chcem, aby si si všímala okoloidúcich,“ povedal. Objednali si obrovské zmrzlinové poháre. Chris sa niekoľko hodín sústredila na svoju druhú myseľ, už ju ovládala oveľa lepšie. Nad svojím apetítom však nemala nijakú kontrolu.

Urobila, o čo ju Paulo požiadal. Za takmer polhodinu prešlo okolo okna len päť ľudí.

„Čo si videla?“

Podrobne ich opísala – oblečenie, približný vek, čo niesli. On však očividne očakával niečo iné. Naliehal, pokúšal sa z nej dostať lepšiu odpoveď, ale márne.

„Tak teda dobre,“ vzdal sa. „Poviem ti, čo si si mala všimnúť. Všetci mali trochu sklonenú hlavu.“

Chvíľu čakali na ďalšieho okoloidúceho. Paulo mal pravdu.

„Took povedal, aby si pozerala na obzor. Poslúchni ho.“

„Načo je to dobré?“

„My všetci, ľudia i zvieratá, si okolo seba vytvárame akýsi ‚magický priestor‘, zväčša je to kruh asi s päťmetrovým polomerom. Všímame si všetko, čo doň vojde – ľudí, stoly, telefóny či výklady. Pokúšame sa udržať kontrolu nad týmto malým svetom, ktorý si sami vytvárame. Mágovia však vždy pozerajú do diaľky. Rozširujú tento ‚magický priestor‘ a usilujú sa ovládať oveľa viac. Hovoria tomu sledovať obzor.“

„A prečo to mám robiť?“

„Lebo si tu. Skús to a uvidíš, ako sa všetko zmení.“

Keď vyšli z kaviarne, sústredila sa na vzdialené veci. Všimla si hory, niekoľko obláčikov, ktoré sa zjavili až pri západe slnka, a – čo bolo zvláštne – akoby videla vzduch okolo seba.

„Všetko, čo Took povie, je dôležité,“ pokračoval.

„Už videl svojho anjela, aj sa s ním rozprával, a použije teba, aby ma to naučil. Pozná však silu slov. Vie, že nevypočuté rady sa vrátia k tomu, čo ich dal, a stratia energiu. Potrebuje si byť istý, že ťa zaujíma, čo hovorí.“

„Prečo to neukáže priamo tebe?“

 „Lebo v Tradícii existuje jedno nepísané pravidlo: majster nikdy neučí žiaka iného majstra. Ja som žiak J.

No chce mi pomôcť, preto si na to vybral teba.“

„Preto si ma zobral so sebou?“

„Nie. Preto, lebo som sa bál zostať sám na púšti.“

‚Mohol povedať, že to urobil z lásky,‘ pomyslela si, zatiaľ čo sa prechádzali po meste. To by bola skutočná odpoveď.

Viac o knihe Paula Coelha Valkýry.

 

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.