Posledné mesiace si sa zaoberala postavením žien v mediálnom prostredí. Zostavila si dotazník pre aktívne a bývalé novinárky. Pýtala si sa na problematické aspekty ich profesie: rodinný život vs. práca, platové ohodnotenie či harašment na pracovisku aj mimo neho. Čo bolo cieľom tohto výskumu?

„K myšlienke napísať štúdiu ma priviedla bývalá americká novinárka, s ktorou som na túto tému hovorila po jednej z prednášok na Virgínskej štátnej univerzite, kde aktuálne pôsobím. Spomínala, že raz nedostala miesto moderátorky s odôvodnením, že blondínok už na obrazovke majú veľa. Napadlo mi, s koľkými podobnými absurditami som sa v živote stretla ja a že by mohlo byť zaujímavé zistiť ako novinárske prostredie vnímajú ostatné ženy na Slovensku. Respondentiek som sa okrem iného pýtala aj na benefity tohto povolania, no prioritne ma zaujímali ich problémy, pretože tie si žiadajú nápravu a riešenie.“

Aké novinárky sa do prieskumu zapojili?

„Zapojilo sa 150 žien. Väčšinu, takmer 70 percent, tvorili aktívne novinárky, zvyšok bývalé novinárky. Na otázky odpovedali novinárky zo všetkých typov médií – televízia, rozhlas, print, online, spravodajské agentúry či ženy, ktoré pôsobia na takzvanej voľnej nohe alebo sú aktuálne na materskej dovolenke. Dotazník bol aj vzhľadom na citlivosť niektorých otázok anonymný. Novinárky, ktoré chceli odpovedať nad rámec mojich otázok som vyzvala, aby ma priamo kontaktovali, niektoré tak aj urobili."

Boli ochotné sa do výskumu zapojiť?

„Ešte pred zverejnením dotazníka som si hovorila, že ak zareaguje aspoň 70 žien, tak to bude dobré. Napokon som ho sama zastavila na čísle 150, lebo som chcela stihnúť úzavierku na konferenciu AEJMC 2020 v San Franciscu.“

🛒 [Výpredaj na notebooky a tablety na hej.sk - kliknite tu:]

 

Sama si dlhé roky ako novinárka na Slovensku pracovala. Ktoré odpovede ťa prekvapili alebo zaskočili najviac?

„Pracujem v médiách takmer 15 rokov. Úprimne, máloktorá odpoveď ma prekvapila. Z niektorých opisov som prakticky okamžite vedela identifikovať spomínané osoby a veľmi som sa čudovala, že sú títo ľudia ďalej na svojich miestach a znepríjemňujú druhým životy.

Najviac ma zaskočil fakt, že novinárky, z ktorých viaceré majú ambíciu meniť životy druhých k lepšiemu si často samé nevedia poradiť s tým, čomu čelia na pracovisku či mimo neho. Boja sa chrániť seba a správajú sa ignorantsky, keď sa krivda deje iným. Ženy si sťažovali na to, že ich nadriadený nechcel poslať do zahraničia, lebo danú cestu vyhodnotil ako „nebezpečnú pre ženu“ alebo poslal do zahraničia muža z dôvodu, že redakcia ušetrí na nákladoch, lebo dvaja muži (kameraman a reportér) môžu spať v spoločnej izbe. Ženy sa boja pýtať si za prácu viac peňazí a to aj v prípade, že vedia, že ich mužskí kolegovia sú za rovnakú prácu zaplatení lepšie. Mlčia, keď sa v redakcii niekto zabáva na ich účet, prípadne ich uráža alebo im vulgárne nadáva. Bolo veľa príkladov, z ktorých mi úprimne bolo smutno.”

Simona Mikušová.  Foto - archív SM

Poďme ku konkrétnym zisteniam. Ako novinárky hodnotia svoju profesiu, ak sa ich pýtaš na rodinný život? Vedia to zladiť?

“Materstvo bolo tretím najčastejšie spomínaným dôvodom, prečo ženy opúšťajú novinárske povolanie. Polovica aktívnych novinárok uviedla, že novinárčina nie je vhodné povolanie pre matku s deťmi. Problém zladiť materstvo a prácu majú najmä ženy, ktoré pracujú v spravodajstve. Napríklad televízne redaktorky končia v práci v čase, keď sa vysielajú večerné správy, teda medzi 19 – 20 hodinou. V denníkoch aj neskôr. V rozhlase často pracujú na smeny. Ak je aj ich partner pracovne vyťažený a nablízku nie sú starí rodičia, musia sa doma dohodnúť, kto sa svojej práce vzdá a nájde si niečo iné. Niektoré ženy po materskej dovolenke prešli na znížené úväzky, ďalšie dodali, že polovičný úväzok by mohol byť riešenie, no nezarobia si ním na živobytie.

Dilemu, či sa po materskej dovolenke vrátiť do práce alebo nie však väčšinou nemajú novinárky, ktoré pracujú v týždenníkoch, mesačníkoch alebo na webových portáloch. Tie si naopak pochvaľovali flexibilitu novinárskeho povolania. Mnohé z nich pracujú aj z domu.”

Ako vnímajú platové ohodnotenie? Je nižšie ako majú muži novinári na rovnakej pozícii?

“So svojím platom nie je spokojných 40 percent novinárok. Tretina žien, ktoré odpovedali na dotazník je presvedčená, že majú nižšie platy ako ich kolegovia na rovnakej pozícii. Na porovnanie, len dve percentá žien si myslia, že zarábajú viac ako muži.

Niektoré ženy boli pri tejto téme veľmi konkrétne. Jedna uviedla, že sa o platoch rozprávala s kolegami na pracovisku a zistila, že muži zarábajú o približne 200 eur viac. Ďalšia si sťažovala, že na vedúcej pozícii zarába menej ako jej mužskí podriadení. Keď s týmto zistením konfrontovala šéfa, ten jej plat odmietol zvýšiť s argumentom, že muži musia zarábať viac, aby mohli finančne zabezpečiť rodiny. Ženy písali, že takéto poznanie je pre nich frustrujúce, no neraz „sklopia uši“ len preto, že jednoducho nemajú na výber, lebo hypotéka, lebo dieťa vychovávajú samy a muž neplatí, či je pre nich zahanbujúce neustále sa prosiť o peniaze.”

Ako dopadli otázky na citlivú tému sexuálneho obťažovania na pracovisku či mimo neho?

“Celkovo až 65 percent žien uviedlo, že vtipy so sexuálnym podtónom a flirty sú celkom bežnou súčasťou redakčného života. Mnohé napísali, že ich takýto druh správania neobťažuje, niektoré dodali, že si takúto atmosféru dokonca užívajú.

Najmä mladá generácia novinárok však takouto atmosférou v redakciách často trpí. Nechávajú sa oslovovať miláčik, dovolia šéfovi aby ich masíroval, niektoré priznali otvorené ponuky na sex, zvrhlé a vulgárne správy, tri ženy čelili pokusu o znásilnenie. Kolegovia aj nadriadení neraz verejne komentujú ich výstrihy, prsia, či váhu. Väčšina žien, ktorým takéto správanie prekáža, sa voči nemu nikdy neohradila, lebo sa obávajú vylúčenia z kolektívu. Potom doma plačú či intenzívnejšie cvičia, aby im už nikto nehovoril, že majú veľký zádok. Tie, ktoré sa bránili boli neraz obvinené z toho, že nemajú zmysel pre humor, že sú feministky, lesbičky alebo majú predmenštruačný syndróm a podobne. Sú ženy, ktoré pre harašment v práci dali výpoveď.

Ďalšiu kategóriu tvoria skúsené novinárky. Viaceré v komentároch naznačovali, že mladé dievčatá sú príliš precitlivené, nevedia sa brániť a že to, čo teraz ženy zažívajú má ďaleko od toho, čo si prežili ony ako mladé novinárky. Boli ženy, ktoré mi v komentároch odkázali, že harašment v našich redakciách neexistuje a mám sa zaoberať skutočnými problémami súčasných novinárok.

Ženy sa s rôznou formou nevhodného správania často stretávajú aj mimo pracovisko. Dostávajú komentáre o výstrihoch, dĺžke sukne, aj otvorené ponuky na sex. Niektoré novinárky napísali, že najmä pri slávnych a mocných mužoch ako politici sa snažia reagovať zmierlivo, lebo sa obávajú, že s nimi v budúcnosti nebudú chcieť spolupracovať. Novinárky sa často stretávajú aj s obvineniami, že sú klamárky, sú zaujaté alebo sa nerozumejú problematike. Alebo potom opačný extrém, že im politik lichotí slovami „na ženu kladiete dobré otázky“.

Vo svojom statuse na sociálnej sieti si napísala, že americká kolegyňa najprv nechcela tvoju štúdiu odoslať na konferenciu, lebo je pre americkú spoločnosť príliš šokujúca a vulgárna. Čo ju tak zarazilo?

“Rozhodnutie o tom, či ju pošlem alebo nie, bolo na mne. Ju som požiadala len o názor. Prekvapilo ma, že mala problém s citáciami, v ktorých sa vyskytovali naznačené vulgarizmy alebo odkazy na nejaký druh sexuálneho násilia. Tvrdila, že štúdiou chcem len šokovať. Upozornila ma na fakt, že v komisii sú aj rehoľné sestry a opýtala sa ma či naozaj chcem, aby si takéto veci prečítali. Reagovala som slovami, že nič nebudem mazať ani cenzurovať. Ak budeme pred realitou zatvárať oči ako potom chceme meniť veci k lepšiemu?”

Veľkú výmenu názorov ste mali aj pre jej názov: „I will slap your face with my penis“. Prečo si názov odmietla zmeniť?

“Ponechala som ho, lebo z môjho pohľadu najlepšie ilustroval dianie v zmiešaných redakciách na Slovensku. Sexistické vtipy, sarkastické poznámky, dvojzmyselnosti, to je bežná súčasť redakčného života.

Tento konkrétny príklad sa týkal mladej novinárky, za ktorou prišiel jej šéf so slovami „prefackám ťa penisom“. Vysvetlila mi, že ju daná situácia natoľko zaskočila, že ani nevedela adekvátne zareagovať. Čo mňa osobne prekvapilo najviac je, že svedkom toho bola aj personalistka, na ktorú sa novinárka obrátila s otázkou, či je takéto správanie v poriadku. Tá podľa jej slov reagovala smiechom, že však on je taký a nech to nerieši.”

Ako dnes hodnotíš postavenie žien v slovenskom mediálnom prostredí? Čo by sa malo zmeniť?

“Ak chceme zmenu, mali by sme začať v prvom rade samy od seba. Dúfam, že sa za tieto slová na mňa ženy nenahnevajú, no mám pocit, že práve my sme si samy sebe najväčšími nepriateľkami. V prostredí, v ktorom ženy akceptujú alebo zľahčujú neprijateľné správanie je pre obete nesmierne náročné vystúpiť z radu a ozvať sa bez strachu či hanby. To, že si vzájomne nevieme pomôcť, povzbudiť sa a podporiť jedna druhú vedie akurát k tomu, že často bojujeme na dvoch frontoch – s mužmi aj so ženami.

Napokon, čiastočne mi to potvrdil aj môj prieskum. Viaceré ženy mi napísali, že viac ako s mužmi, mali problémy so ženami na vedúcich pozíciach. Azda aj preto neprekvapí, že len pätina žien v dotazníku uviedla, že ich pracovné prostredie by zlepšilo vyššie zastúpenie žien vo vedúcich pozíciách.”

 

Simona Mikušová je momentálne na vedecko-výskumnom pobyte na Virgínskej štátnej univerzite v USA, kde sa prioritne venuje mediálnemu zobrazovaniu politikov. Zároveň je na rodičovskej dovolenke s dvojročnou dcérou Stellou. Je zamestnaná v TV Markíza a na Univerzite Komenského.