Každá mladá generácia bola odlišná od tej starej, vekom sa však tieto rozdiely vždy postupne vyrovnávali. "Súčasní mladí ľudia sú však iní, vnímam ich pod synonymom generácia švédskeho stola. Laicky povedané, nemajú problém ochutnať čokoľvek, čo vidia na tom stole. Pre nich ideologické bariéry neexistujú, odmietajú ich, bránia sa im," hovorí politologička Viera Žúborová.

Nemajú podľa nej problém si vypočuť, ale napokon aj prijať a akceptovať extrémne názory, ktoré boli v minulosti pre spoločnosť neprijateľné. "V 90.rokoch keby ste povedali, že sympatizujete so Slovenským štátom a fašistami, boli by ste odsunutí na okraj, v súčasnosti nemáte problém povedať to. Väčšina mladých ľudí zastáva názor, že každá idea, názor, myšlienka je legitímna a mala by zaznieť vo verejnom priestore," dodáva Viera Žúborová. Z časti to umožnil aj internet a sociálne siete, kde sa mladá generácia pohybuje.

Hovoríme o nich, že sú sebeckí, resp. viac do seba zahľadení a presvedčení o svojej veľkosti a výnimočnosti. V tomto smere však politologička upozorňuje na iné dôležité skutočnosti. „Doba nás mení. Je na jednej strane otvorená a plná možností, ale mladí, ak chcú byť úspešní, musia byť omnoho viac priebojní ako sme boli my. A teda aj arogantnejší. Každá mladá generácia je v princípe radikálna. Aj my sme boli takí z pohľadu starších.“ No a dôležité je pripomenúť i to, že skôr prichádzajú o ilúzie.

Žúborová: Máme jednu z najdepresívnejších mladých generácií

Mladí sú veľmi pozitívni pri pohľade smerom do budúcnosti, možno až príliš. Aj preto rýchlejšie prichádza sklamanie. “Mladí sú najpozitívnejšia generácia, akú sme tu mali, ale zároveň tie predstavy, ktoré majú k politickým elitám, systému, Európskej únií, a ktoré nemôžu byť naplnené, ich privedú do depresie. Potvrdzujú to aj výskumy v USA. Máme jednu z najdepresívnejších generácií."

Viera Žúborová sa podieľala aj na prieskume pripravovanom pre Kresťanskodemokratickú mládež Slovenska (KDMS). Tam sa mladých pýtali, čo pre nich znamená Európa. Po prvýkrát sa objavilo konštatovanie “môj domov.”  Politologička v tejto súvislosti pripomína, že kým generácia predtým mala Európu ako zdroj príležitostí, táto generácia hovorí, že Európska únia je ich domovom. "V online prieskume 81 % mladých ľudí hodnotilo vstup Slovenska do EÚ pozitívne oproti 19 % mladých ľudí, ktorí ho hodnotia negatívne," upresňuje na príklade ďalšieho prieskumu Viera Žúborová. To, že viac ako 80 percent mladých ľudí chce patriť do Európy je celkom logické, keďže prakticky nič iné nepoznajú, historickú pamäť nemajú a nevedia si ani len predstaviť ohrozenie slobody.  

“V súčasnosti máme generáciu, ktorá nevníma problém pri podpore fašistov, zároveň je však citlivá na témy i na popierania slobôd. Nie sú schopní porozumieť streotypných, sexistickým vtipom, majú plné zuby rečí “o ničom”, no zároveň veľmi ľahko podliehajú iným názorom.“

Pôjdu mladí v eurovoľbám?  “Po vražde Jána a Martiny sa spoločenská nálada zmenila. Ak pretrvá, a ak pretrvá pozitívna nálada z prezidentských volieb, myslím si, že k eurovoľbám pôjdu najmä mladí.” hovorí politologička Viera Žúborová. 

Foto - Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Žúborová: Mladým chýba rodina

Súčasná mládež je prehnane pozitivistická a zároveň upadá rýchlejšie do depresie. A to je v princípe aj štrbina politickej socializácie, smutný človek sa rýchlejšie utieka k antisystému.

Kedysi bola dôležitá primárna socializácia, ktorá vychádzala z rodiny a neskôr rovesníkov. „Sekundárna politická socializácia je v súčasnosti dôležitejšia ako primárna. Teda viac ako rodičia, je tým socializačným superagentom internet,“ hovorí. Inak povedané, v tejto oblasti sú viac s mladými sociálne siete ako vlastní rodičia.

Vo výskume KDMS sa mladých pýtali aj to, akú víziu krajiny majú v horizonte štvrťstoročia a zaujímavé bolo zistenie, čo mladým na Slovensku chýba – bol to inštitút rodiny. „Môžeme dať bokom gender, toto už majú súčasní mladí ľudia dávno vyriešené. Im chýba inštitút rodiny ako miesto, kde sa môžu vrátiť, kde cítia domov a rodina, ktorá im vysvetlí veci, udalosti, súvislosti. Rodičia chcú dopriať deťom to, čo oni nemali a tak ich nechávajú samé dospievať. Majú množstvo krúžkov, ale začína absentovať inštitút rodiny, rodič ako autorita. Paradoxne, súčasná slobodná výchova berie inštitút rodiny. Ako by sme nepochopili čo je liberálna výchova a pletieme si to s neobmedzovaním voľnosti nášho dieťaťa.  Akeby sme dávali ten inštitút rodiny - čo deti chcú - niekde nabok, lebo si myslíme, že je to niečo autoritárske. Navyše, cez víkendy málo detí trávi čas s rodičmi ....Mladým chýba inštitút rodiny, práve na sociálnych sieťach hľadajú vzory správania, tých svojich lídrov,“ uzatvára politologička.

 

Žúborová: Odmietajú systém, nie politiku ako takú

Politologička pripomína aj to, že politika mladých zaujíma, vidia v nej priestor, kde sa môžu prejaviť. Chcú však iné formy participácie ako len voľby a referendá. Majú problém ísť k voľbám, ale zaujímajú sa napr. o komunitný život. „Kedysi bol dobrovoľník nálepkovaný negatívne. V súčasnosti je to sociálny status. Dobrovoľníctvo im otvára nové možnosti,” pripomína autorka publikácie GEN ZY Generácia budúcnosti. V tomto by sme sa mohli nechať inšpirovať aj v prípade, ak chceme mať doma aktívneho občana.

„Objaviť tú aktívnu zložku v dieťati, ktorá sa dá pestovať. Ak niekto rád skateboarduje a nemá kde, treba ho nabádať, aby zisťoval cez mesto kde by sa to dalo, aby sa spojil s ostatnými... Jednoducho, zapájať detí do vybavovania aktivít, aby mali pocit, že sú vtiahnuté do deja.” Viera Žúborová pripomína, že mladí potrebujú pocit užitočnosti, takže práve cez koníčky by sme ich mohli viesť k politickej participácií.

Nulová historická pamäť

S Vierou Žúborovou sme rozoberali aj pohľad mladých na demokraciu. Podľa nej a výskumov, demokraciu berú ako to najlepšie, čo v súčasnosti máme. Vážia si to, ale zároveň nie sú schopní pochopiť, čo by sa stalo, keby vyhrali voľby fašisti. Jednoducho, mladí majú nulovú historickú pamäť. Viera Žúborová opäť spomína na jeden z prieskumov, v ktorých zisťovali, čo hovoria mladí na minulé režimy.

„Odpovede boli rozpačité, keďže nikto z rodičov alebo starých rodičov im nechcel hovoriť o negatívach. Všetci vyberali pozitíva typu: za komunizmu mal každý kde bývať, všetci pracovali, za Slovenského štátu sme sa mali dobre, doplatili sme všetky dlhy, ktoré sa za Československého štátu nazbierali a pod.  Čiže dostávali len neutrálne, pozitívne príbehy z čias minulých. Chybou je, že sa s deťmi nerozprávame narovinu. O tom, čo je správne a čo nesprávne. Deti potom vidia demokraciu ako niečo, kde si môžu robiť čo chcú, ale chýbajú im zároveň pravidlá hry, aké mali rodičia – napr. že po skončení školy mali automaticky prácu.“ Mladí majú paradoxne radi pravidlá. Vyhľadávajú ju ich a snažia sa ich ako keby pretvoriť na svoj obraz. Preto ich aj priťahujú strany, ktoré sľubujú jednotu, stabilitu a poriadok. A priťahujú ich ľudia, ktorí sa cez svoje komunitné angažovanie prepracovali do politiky. Nie “kádroví” politici, ktorí sa na vrchol dostali cez stranu.

Viera Žúborová zároveň dodáva skúsenosti z debát. „Keď sme začali prednášať po Slovensku o extrémizme a radikalizme, ja som mala debatu o krajne pravicových stranách s mladými ľuďmi z učňovky.  Rozhodla som sa poukázať na to všetko, o čo by prišli, keby sa dostali k moci. V minulosti sa veľa hovorilo o slobode prejavu, slova, o liberálnych hodnotách a podobne, ale dnes už mladí neberú slobodu ako niečo zaslúžené, je to pre nich niečo bežné a samozrejmé. A tak treba vysvetľovať cez konzum, ako ľahko a vďaka komu môžu prísť o svoje „kapitalistické výdobytky“.