Poznáte Coco Chanel? Predpokladám, že odpoveď znie SAMOZREJME. A čo o nej vieme? Asi väčšina z nás si k nej v prvom rade priradí dnes už kultové jednoduché krátke čierne šaty alebo chanelovský kostým a ešte slávnejší parfumChanel No.5.

Spomenieme si na známe konštatovanie, že vyslobodila ženy z korzetov a dlhých sukní a obliekla ich do jednoduchých kostýmov, šiat či nohavíc. Čo však skutočne o nej vieme? Mnohí veľmi málo. Obdivujeme to, ako sa z chudobnej siroty vyrastajúcej v kláštore vypracovala na ikonu.

Coco Chanel však mala aj svoju temnú stránku a veľa tajomstiev. Práve tie rozoberá v knihe Kráľovná Paríža americká spisovateľka Pamela Binnings Ewen.

Coco Chanel o chudobe

Gabrielle Bonheur Chanel, niekde sa uvádza Chasnel (lebo vraj meno bolo napísané s chybou), sa narodila 19. augusta 1883. V skratke sa dá povedať, že vyšla z chudobných pomerov. Ale to je asi tak všetko, lebo celý život sa svoj pôvod snažila skrývať.

V knihe Kráľovná Paríža spomína na sestry, ktoré si siahli na život a bratov, ktorí boli večne na mizine. Posledné slová od otca, ktorý sa dcér po smrti matky zriekol a nechal v opátstve, resp. sirotinci, ako keby kreovali osobnosť, ktorú dnes poznáme: Keď je človek chudobný, nikomu na ňom nezáleží a za všetko treba bojovať, za všetko sa platí.

Coco bojovala celý život. „Volali ma Coco, podľa jednej piesne, ktorú som spievala. A prezývka mi hneď prischla. Hovorila som si, že už viac nie som chudobná Gabrielle,“ spomína v knihe slávna módna tvorkyňa a zakladateľka dnes už svetovo známeho ikonického módneho domu.

Z obdobia jej mladosti, ktorú kniha zachytáva retrospektívne, môžeme dospieť k záveru, že Coco bola „spoločníčka“ pánov z vyššej vrstvy. Aristokratov, ktorí mali ženy v jednom sídle a milenky v druhom.

 

  

„Patrila som medzi ženy pochybnej povesti, ženy, ktoré sú milenkami, ale nikdy nie manželkami.“ Na jej život v mladosti sa môžeme pozerať rôznou optikou, ale v mnohých bibliografiách narazíte na fakt, že sa do tej tzv. vyššej spoločnosti dostala prostredníctvom mužov, s ktorými žila.

Jej osudovou láskou bol Arthur „Boy“ Capel. S jeho finančnou pomocou si otvorila aj prvý módny salón.

Život sa jej zmenil na dostihovej dráhe

Zmysel života si ju našiel prakticky náhodou. Kým ona na dostihy zavítala v jednoduchom kostýme a klobúku, ostatné dámy sa potili v objemných sukniach a mohutných klobúkoch s perami. V jeden horúci a dusný deň si vraj z rozmaru uviazala čiernu grogrénovú stuhu okolo slameného klobúku, ľahšieho a vzdušnejšieho ako nosili vymódené dámy.

Odrazu po ňom túžili všetky ženy v okolí, a tak začala podnikať. V podstate z nudy a zo smútku. Ale s vervou a pracovitosťou. S podporou svojho milenca, ale svojou šikovnosťou, sa od klobúkov cez športové odevy, dostala na výslnie.  

 

  

 

  Móda podľa Coico Chanel.  Foto - archív ZVM 

Navrhovala módu pre bohatých, ale tvorila aj praktické a pohodlné šaty pre všetkých. „Žila som prácou. Vo dne v noci som pracovala na svojich klobúkoch, športovom oblečení a návrhoch šiat na denné nosenie a roky plynuli ako voda, až sa napokon vojna konečne skončila a ja som zrazu navrhovala šaty z najkvalitnejších látok. Nádherné nové modely vďaka mojej ihle a nožniciam podčiarkovali krásu každej ženy, pracovala som s výšivkami, technikami a riasením látky a zavrhovala korzety, vypchávky, prebytočné stuhy a čipky. Moje šaty boli pohodlné, šité na mieru, každý model jedinečne zohľadňoval postavu a želania zákazníčky.“

Práca bola pre ňu slobodou. Práca bola jej istota a nezávislosť. Potom ako prišla o svoju jedinú lásku Boya Capela, láska pre ňu zomrela. Odvtedy neverila, že sa o ňu môže postarať niekto iný, než ona sama.

Coco Chanel skrývala pôvod i kontakty s nacistami

Coco bola zaujímavá žena plná tajomstiev a kontrastov. Päťka bola jej šťastným číslom a domovom hotel Ritz v Paríži. Bola to silná žena, ale závislá od morfia. Milovala spoločnosť, priateľov, žila naplno, až prišla druhá svetová vojna. Zatvorila svoje obchodné domy a bez práce zostali tisíce ľudí. No a tak ako celý život pred svetom ukrývala svoj pôvod, rovnako do konca svojho života popierala kontakty s nacistami.

Druhá svetová vojna Vojna je krutá, o to ťažšie je sledovať ako niekoho zomelie a iný sa tvári, že jeho sa to vôbec netýka. Aj Coco žila v teple hotela, so svojimi obľúbenými drinkami a vyberaným jedlom, zatiaľ čo mnohí hladovali. Dokonca si dlho nepripúšťala, že vojna vôbec vypukne a keď vypukla, nadobudla pocit, že je všetko ako tak v poriadku.

„Ritz má elektrinu, svetlá, ventilátory a teplo. Áno, okupácia je nepríjemná, ale život ide ďalej. Za múrmi Ritzu sa toho veľa nezmenilo, teda až na hostí.“ Uvažuje módna ikona v knihe Kráľovná Paríža a dodáva: „Vojna je priveľká na to, aby som nad ňou rozjímala, radšej budem aj ďalej myslieť na svoje prežitie. Koniec koncov, som len žena – a k tomu módna návrhárka a voňavkárka. Ako by som mohla ovplyvniť vojnu?“

Pri čítaní knihy človek nadobudne pocit, že ju vojna v podstate otravuje, lebo ju obrala o večierky a zábavu. Vzniká tak ostrý kontrast medzi jej životom a životom chudobných Parížanov. Pôsobí ako arogantná boháčka, ktorá sa nechce vzdať luxusu. Keď som si uvedomila, že Coco mala vtedy 57 rokov a dokázala využiť všetky svoje zbrane na to, aby si omotala okolo prsta nacistických dôstojníkov…

Určite nepatrila do skupiny žien, ktoré v knihe opisuje ako „nenápadná žena – vlasy sivé, črty rozmazané. Prečo ženy v istom veku dovoľujú, aby sa jednoducho začali vytrácať?“

Nemecký barón s prezývkou Spatz

V hoteli Ritz bývala s vrchným nemeckým velením a o apartmán „sa delila“ s barónom Hansom Güntherom von Dincklage, ktorému inak ako pod prezývkou Spatz (vrabec) ani nepovie. Počúvala historky o tom, že je špión, ale videla v ňom skôr niekoho, kto by jej mohol pomôcť „vyriešiť veci“, starého známeho priateľa.

Podobné konštatovanie môžete nájsť aj v iných knihách. Napr. v knihe 100 najvýznamnějších žen (Debor G. Felder) sa píše: „Správanie Coco Chanel počas vojny príliš exemplárne nebolo, aj keď sa rozhodne príliš nelíšilo od počínania mnohých iných významných osobností počas nemeckej okupácie.

Coco prežila vojnové roky ako milenka nemeckého diplomata prezývaného Spatz. Po vojne bola zatknutá a strávila niekoľko hodín v zajatí, nakoniec však bola prepustená. Za toto rýchle prepustenie zrejme vďačila svojim vedomostiam o vysokých politických osobnostiach, ktoré kolaborovali s nacistami, ako napríklad vojvoda a vojvodkyňa z Windsoru.“

Špiónka Coco?

To, že mala v hoteli kontroverzného „spolubývajúceho“ však nie je jediná škvrna na jej povesti. O Coco sa dnes už verejne hovorí ako o špiónke. Rôznia sa len dôvody, prečo sa tak stalo, resp. či bola prinútená, vydieraná kvôli chorému utajovanému synovi, alebo to bola jej bizarná snaha zapliesť sa do mierových rokovaní.

Autorka knihy Kráľovná Paríža, Pamela Binnings Ewan, otvorené hovorí a píše, že keď Coco vypočúvali v tejto veci, mala šťastie, pretože sa im v tom čase nepodarilo nájsť vojenské ani spravodajské spisy, ktoré by sa jej týkali. Ona z nich však už vo svojej knihe vychádzala.

„Zverejnené dokumenty dokazujú, že Coco Chanel spolupracovala s nemeckou vojenskou spravodajskou službou na dvoch misiách v Španielsku. V knihe Hala Vaughana Sleeping with the Enemy: Coco Chanel’s Secret War sú reprodukované a opisované fotografie niektorých z päťdesiatich strán vojenských záznamov dosvedčujúcich, že bola agentkou Abwehru (nemecká vojenská spravodajská služba). Tak ako v tomto románe bola Coco Chanel aj v skutočnosti do Abwehru naverbovaná ako agentka F-7124 s krycím menom Westminster.“

 

Knihu si v ZĽAVE môžete ONLINE kúpiť tu - kliknite:  

   

       

Rovnako sa však môžeme pýtať, čo ju viedlo k tomu, aby riešila problémy s obchodným partnerom Pierrom Wertheimerom tak, že sa pokúsila uplatniť protižidovské zákony platné vo Francúzsku.

A toto je z môjho pohľadu ďalšia dôležitá myšlienka knihy Kráľovná Paríža. Nesie sa celým príbehom. Pred vojnou totiž Pierre odišiel bez jej vedomia aj s receptúrou na slávny Chanel No.5 do Ameriky a chcel tam rozbehnúť jeho výrobu. Coco sa cítila oklamaná, podvedená a doslova okradnutá.

Autorka knihu uzatvára úvahou: „Coco Chanel bola známa ako antisemitka a kontroverzná tajnostkárka, ktorej emocionálne vrstvy sa rozlišujú tak ťažko, ako sú rôzne vône v zloženiach jej parfumov. Často sa hovorí, že hlavný tón v parfume No.5 tvorí jazmín z Grasse. Ťažko určiť, čo v skutočnosti tvorilo „hlavný tón“ v živote Coco, teda ktoré udalosti ju formovali. Osobne sa domnievam, že ju najvýraznejšie neovplyvnilo neľahké detstvo a opátstvo v Aubazine, ale vlastný boj o prežitie a hlboký smútok súvisiaci s Andrém (pozn. redakcie – jej údajným synom).“

Po vojne žila v exile vo Švajčiarsku. Niekoľko rokov čakala na svoj návrat na výslnie. Nakoniec sa jej to opäť podarilo v Spojených štátoch. Vraj aj s podporou Pierra. Mimochodom, bola vtedy už sedemdesiatnička a na výslní zostala až do svojej smrti v roku 1971. A v podstate až dodnes, veď jej meno je značkou doteraz.

Inšpiráciu prečo si prečítať knihu Kráľovná Paríža, hľadajte aj v našom podcaste:

Alebo vo svojom obľúbenom prehliadači:

PodBean: https://bit.ly/2W2UsJG

Spotify: https://spoti.fi/2IxSFoa

iTunes: https://apple.co/39HzT9B

Google podcast: https://bit.ly/38Lsg0U