Milovala ten kus zeme. Chodila často. Takmer každú sobotu aj nedeľu. Na jar, v lete aj na jeseň. Cez zimu nemusela. To príroda oddychuje. Cenila si každú mrkvu, aj tú, ktorú sme my domáci kvôli jednoteniu vyhadzovali. Každý petržlen, vňatku, hrášok, jahodu, ríbezľu, aj jablká na jabloniach blízko potoka. Každý malý zamiačik jej bol vzácny. Aj taký, čo sme my domorodci ignorovali alebo varili sliepkam či prasiatkam.

Aj ja som milovala. Chvíle prežité so zohnutým dievčenským chrbtom nad zemou našej záhrady pri lese, pri žblnkotavom potoku, na úpätí Malých Karpát, preč od ruchu malebnej dediny. Bolo potešením počúvať ľubozvučnú slovenčinu susedov na záhrade neďaleko. Bolo radosťou nasávať ich mestskú inteligenciu, tak vzácnu pre dedinské prostredie. Aspoň pre mňa vždy veľmi vzácnu.

Z Bratislavy prichádzali pravidelne na svoju milú, malú, rozprávkovú chalúpku. Relaxovať. Vypnúť. Načerpať: nové sily, energiu, majestátnosť prírody. A pracovať. Hlavne pani si plným priehrštím vedela dožičiť relax prácou. Fyzickou. Prácou so zemou. Ani najväčší dedinský „sedliak“ necíti pri obrábaní svojich polí to, čo táto milá žena. Svojou zanietenosťou nakazila aj svojho muža, učiteľa na vysokej škole. Občas sa zjavila aj ich dcéra.

Starý opustený, zanedbaný dom v blízkosti ich príjemného, útulného s láskou ošetrovaného a zariadeného domčeka, vzdialeného asi pätnásť minút chôdze od záhrady, bol dlho na predaj. Dosť dlho. Ale napokon si každý ponúkaný objekt nájde svojho majiteľa. Nie. To majiteľ si nájde svoje múry so strechou a pozemkom a vdýchne im nový - svoj život. Takmer každý.

Záhradky pri lese a žblnkajúcom potoku si zobrali naspäť pôvodní majitelia. Aby sa všetky ovocné stromy museli vyrúbať, aby všetky spojili v jeden lán poľa a pestovali obilie, zemiaky aj burinu.

Pani z mesta si v dedine našla nový kúsok zeme. Láska je láska. Aj láska k pôde. Láska ku zázraku zrodu rastliniek z malých chladných semiačok. Láska ku bio zeleninke aj ovociu. Vlastnoručne dopestovaných.

Žijete si svoj pokojný aj spokojný život. Aj sa cítite byť šťastný. Aj viete niesť každodenné alebo zriedkavé problémy. Kým príde niečo – niekto a už nič nezostane tak, ako bolo pôvodne. Praskajú funkčné rodinné väzby, rozbíjajú sa vzťahy. Atmosféra hustne. Bezsenné noci, napätie. Staré sa rúca. Ale nové sa nebuduje.

Tie zvieratá sú v tom nevinne. Nemé tváre nevinne dosadené do nového prostredia. Tie zvieratá nenesú žiadnu vinu za to, že sú zvieratami. Že zapáchajú, že okolo nich lietajú dotieravé muchy. Že aj svojimi zvukmi spôsobujú hlučnosť. Ľudia už bez viny nie sú.

Dlho, pomocou tej najšikovnejšej realitnej maklérky na Záhorí, núkali svoju chalúpku na predaj. Márne. Tie zvieratá za to naozaj nemôžu. No zapáchajú. No lietajú okolo nich odporné muchy. Veľa múch a kadejakej inej hávede. Kone aj kozy nového suseda týmto milým ľuďom z mesta zborili ich dedinské šťastie.

Žiaden zákon, predpis, vyhláška, VZN, nariadenie neboli porušené. Nový sused legálne využíva svoju nehnuteľnosť. Chalupa sa pre našich milých známych zo záhrady stala nepredajnou a aj nepoužívateľnou.

Chcem veriť, že to nového suseda aspoň za mak škrie. Chcem dúfať, že sa škodoradostne neteší z toho, čo tým milým ľuďom svojím príchodom spôsobil. Lebo často mávam pocit, že zvieratá v dnešnom virtuálnom selfie svete statusov si žijú ľahšie ako hocaký spravodlivý človek. Alebo sa mýlim?

.

Prečítajte si aj Odpúšťam šikanu