Cintoríny vždy vítajú človeka s pocitom, ktorý vám hovorí, že raz sa ešte určite stretnete. Je to asi najlacnejší hotel na svete. Ten v našej dedine navyše patrí medzi tie menej preplnené.

Dedov hrob by som tam našiel aj poslepiačky. Rád tam chodievam najmä po zotmení. Ide sa k nemu úzkou alejou, ktorú stráži starý známy z kameňa. Takmer ma trafil šľak, keď spoza neho s krikom vybehli dedinskí šarvanci. Vzali nohy na plecia a uháňali do tmy so smiechom, ktorý po nich ostával visieť vo vzduchu ako znamenie, že práve vyparatili jedno zo svojich detských šibalstiev. Netrvalo dlho, kým som prišiel na to, pri čom som ich vyrušil.

Podvedome som sa pozrel na obrovskú kamennú sochu anjela za bránou do cintorína, ktorá vystierala pravú ruku na uvítanie tých, ktorí to mali ešte len pred sebou. Socha v tejto póze vyzerala, akoby v ruke elegantne držala cigaretu. A keďže už dávno pred tým, ako sme si to ako deti všimli my, si to uvedomili aj generácie pred nami, vysekal nejaký šibal medzi prstami kamenného anjela malú škáru.

Aj teraz v nej bola zastrčená cigareta. Dôkaz, že niektoré žarty ostávajú smiešne, aj keď sa opakujú.

Keď bol už dedo vážne chorý a zákerná rakovina mu rozložila hrtan tak, že mohol jedávať len tekutú stravu, chodieval som sa modlievať práve k tomuto anjelovi strážnemu a prosil ho o zázrak. Anjel sa na mňa pozeral svojím milosrdným pohľadom a aj keď nikdy nič nesľúbil, kým dedovi chutilo jesť a vládal stáť na nohách, každý deň sa pri nohách anjela objavil nový kvet.

Dedo neznášal muchy. Vravel im potvory. Hovoril, že mucha nemôže byť božie stvorenie, ak jej jedinou zábavkou je otravovať život ľuďom. Nemohol ich vystáť. V dome boli počas celého roka rozvešané mucholapky, pri posteli mal vždy položené ťapátko alebo zrolované noviny a nebolo dňa, aby z tohto sveta nesprovodil aspoň jednu z tých otráv. Medzi ním a muchami bola vykopaná vojnová sekera, vojnový stav trval už od nepamäti. A vyhliadky na mier boli v nedohľadne alebo aspoň také nepredstaviteľné ako to, že by sa raz vzdal milovaného tabaku.

Po toľkých rokoch vytrvalého nepriateľstva si dedo napokon vybudoval u múch rešpekt. Akoby pochopili, že kdekoľvek v dosahu dvoch metrov od neho na nich čaká smrť. Ako chlapec som nikdy nevidel muchu sadnúť si na posteľ alebo jeho veci, už tobôž nie na neho samého. To by bola trúfalosť, za ktorú by každá mucha zaplatila životom.

V ten deň som sa zastavil cestou do školy u babky, aby som jej doniesol chleba z obchodu. Dedo ležal na diváni, akoby sa nič nedialo. Spal, aspoň si to všetci mysleli. Všetci, okrem mňa. Tá mucha na jeho nose, ktorá sa po prvýkrát za posledných tridsať rokov opovážlivo prechádzala po jeho tele, mi bezočivo dávala najavo, že Zubatá už deda zmierila aj s jeho najväčším nepriateľom.

Večer som prišiel k tomu okrídlenému kamennému strážcovi mŕtvych už bez kvetov. Priniesol som len cigarety. Vytiahol som z dedovho balíčka jednu, vyskočil na masívny podstavec s latinským nápisom, vyhĺbil klincom dierku medzi perami mlčiaceho anjela a nanútil mu cigaretu rovno do úst. Pripálil som mu. Zoskočil dole a pozeral sa, ako pomaly horel tabak pri anjelskej tvári. Chcel som, aby sa ten kamenný zradca zadusil. Ibaže anjel sa na mňa pozeral stále rovnako milosrdne.

Ako som mal vtedy vedieť, že so smrťou môjho deda nič nemal? Vyskočil som tak ako vtedy pred rokmi znovu na podstavec a pripálil mu cigaretu, ktorú mu malí nezbedníci pred chvíľou nechali v ruke. Na chvíľu som si so starým priateľom pokecal. Aby vedel, že už sa nehnevám. Dážď ho za tie roky značne poznačil. Zvetraný kameň sa trúsil na zem a z kedysi jasných čŕt anjelskej tváre sa už len ťažko dal rozoznať nos, pery a oči. Na každého dôjde.

Pri hrobe som sa len prežehnal a zaklopal prstom na studený mramor ako na dvere. Robieval to tak otec, vraj sa to na návšteve patrí. Kvety som nemal a tak som len zapichol spolovice zhorenú cigaretu filtrom do mokrej hliny hrobu. „Čardy už niet zohnať,“ zašepkal som. A pričapil som otravnú muchu o okraj lavičky, na ktorej som sedel.

.

Prečítajte si aj Ako mi smiech vrátil reč