„Sedem, šesť, päť, štyri...!!!“ Na chvíľu stratím zvuk. Štrnganie pohárov so šampanským už nevnímam. Je nový rok, z vonku k nám dolieha rachot ohňostrojov a zle odpálených petárd. A ja mám znovu dvanásť a sedím pri našom rybníku. Chcem hovoriť, ale z hrdla sa nederie nič.

Predo mnou pod vŕbou sedí Gusto. Chodili sme sem spolu často, pozorovať kačky a bažanty. V ten deň tam sedel a pozeral na hladinu jazera, akoby nič iné okrem tej vody neexistovalo. Na kolenách mal klietku so škrečkami.

„Nevidel som ťa na pohrebe,“ vyderie sa mi konečne z úst. Je ticho. Také, že počujem škrečkov v klietke obhrýzať kúsky jablka.

„Nechcela, aby som tam bol,“ povedal po chvíli. Nikdy mi o nej nič nepovedal. A ja som vedel, že toto je naposledy, čo o nej bude hovoriť. Gusto bol jak studňa, čo do nej raz padlo, už ste z nej nedostali.

„Bol som raz u nich s tatkom. Zavolali ho, aby utratil ich psa. Prešlo ho auto, chudáka,“ hovoril potichu, akoby nechcel vyplašiť ryby. „Ukázala mi svojich škrečkov,“ dodal a potom bol dlho ticho. Vedel som, že plače, lebo Gusto plakal vždy potichu.

Zuzana bola jeho prvá školská láska. Gusto bol hanblivec a trapas-maker svetového rangu. Niekedy som mal pri ňom pocit, že baby pre neho ani neexistujú. Stále zahĺbený v atlase zvierat, alebo pri svojich kanárikoch a andulkách vo voliére. Raz do školy doniesol živého bažanta, ktorého ukradol kombajnistom pri žatve. Chceli ho asi do polievky, alebo čo ja viem. Tak si ho schoval u seba.

V škole mu ušiel, a tak sme ho celá trieda naháňali po chodbách. Väčšiu srandu som nezažil. Pre Gusta to však bol len ďalší trapas do zbierky a mínusový bod do tabuľky „sexi spolužiaci“, ktorú si o nás baby viedli. Jemu ale bolo srdečne jedno, čo si o ňom baby myslia. „Nerozumejú zvieratám,“ vravel mi často, keď som ho presviedčal, že raz si aj tak jednu bude musieť vziať.

Zuzka bola zvláštny prípad. Mala neprirodzene bielu pokožku, čierne havranie vlasy a velikánske oči. Bolo v nich niečo smutné a desivé zároveň. V škole toho veľa nenahovorila, stále si niečo čítala a my sme jej boli ukradnutí. Niektorí vraveli, že je na hlavu, ale nebola to pravda.

Bola nevyliečiteľne chorá. Keď ju rakovina pripútala k posteli, Gusto sa ponúkol, že sa bude o tých škrečkov chodiť starať. Keď už Zuzka vedela, že zomrie, mala panický strach z ticha. Pripomínalo jej ničotu, do ktorej sa mala čochvíľu navždy ponoriť. Ten šuchot pilín, v ktorých sa prehrabovali nič netušiaci škrečkovia, ju upokojoval. Potrebovala ich mať stále pri sebe.

Vždy na to na Silvestra myslím. O koľko je nás každým rokom zase menej. Akoby ich Zubatá odpočítavala spolu s oslavujúcim davom. „Tri, dva, jeden...“

Pre mnohých našich kamarátov bol práve skončený výlet okolo Slnka ich posledným. Niektorí odišli príliš skoro na to, aby mohli povedať, že stihli všetko, čo chceli. Nikdy však neostanú zabudnutí.

Zuzka toho v živote možno nestihla veľa. Gusta však presvedčila, že nie je pravda, že baby nerozumejú zvieratám. A to nie je málo.

(venované Leone)

 

Prečítajte si aj Máš sestry? Tak poznáš ženy