Tento týždeň som si prečítala článok o mladej dievčine z Venezuely, Michelle Poler, ktorá sa rozhodla zrealizovať zaujímavý experiment. 100 dní prekonávala svoje strachy. Bolo mnoho vecí, ktoré chcela v živote urobiť, ale z nejakého dôvodu sa nevedela odhodlať a neustále ich odkladala. Michelle počas 100 dní postupne zrealizovala množstvo vecí – od farbenia vlasov, až po vystupovanie na verejnosti, či jazdenie na elektrickom býkovi. Bola prekvapená, aké zbytočné bolo báť sa ich. Strach je emócia, ktorá nám bráni v živote stať sa tými, kto naozaj sme.

Začala som teda pozorovať svoj strach. Najskôr len tak opatrne, neskôr som sa snažila jasne definovať čoho sa bojím a prečo. Dokonca som si to začala zapisovať. Neuveríte, ale denne som sa bála viac ako dvadsaťkrát. Bojím sa o svoje dieťa, či je v poriadku. Bojím sa, či klient schváli moju prácu, či bude šéf spokojný, či prídem načas na stretnutie. Bojím sa dôvodu, pre ktorý ma bolia kríže, bojím sa byť sama, bojím sa nedodržať slovo, ktoré som dala niekomu inému.

Zaujímavé, že slovo, ktoré dám sama sebe porušujem často a bez strachu. Bojím sa, či budem mať dosť peňazí, bojím sa zobrať si voľno, aby som niečo nezanedbala. Bojím sa chodiť k lekárovi, bojím sa, že moji rodičia tu raz nebudú. Bojím sa toho, či viem žiť v dlhodobom vzťahu. Bojím sa hadov, aj zákerných ľudí. A môj výpočet by možno zabral ďalšie a ďalšie strany.

Prekvapilo ma, ako veľmi strach ovláda môj život. Ale nedalo mi to a šla som vo svojom “prieskume” ďalej. Začala som hľadať situácie, v ktorých som svoj strach dokázala prekonať a dostala sa k slovu ONA. Odvaha. Týchto momentov tiež nebolo málo. Odvážila som sa mať dieťa, odvážila som sa vydať a odvážila som sa aj z manželstva, ktoré neklapalo odísť. Odvážila som sa na sebe pracovať.

Odvážila som sa 50 dní nejesť sladké veci. Odvážila som sa pracovať v branži, ktorá je pomerne drsná a náročná. Odvážila som sa mať úspech. Odvážila som sa priznať si svoje zlyhania. Zvládla som prijať nepríjemnú spätnú väzbu. Bývala som u úplne cudzích ľudí. V 15 rokoch som cestovala sama po krajine, ktorej reč som nepoznala. A tak ďalej. Odvážnych činov neustále pribúdalo.

Zrazu som o sebe zistila množstvo vecí. Aj strach, ktorý má v našich životoch stále miesto, je na niečo dobrý. Niekedy nás zabrzdí v tom, urobiť úplnu hlúposť. Ďakujme mu za to, že nám možno párkrát zachránil život. Nemali by sme mu však dovoliť, aby náš život úplne ovládal. Pochváľme sa aj za momenty, kedy nastúpila odvaha a pomohla nám posunúť sa bližšie k cieľu. K tomu byť autentickými. Doprajme si týchto momentov viac.

Vo svojom experimente budem asi pokračovať. Myslím, že so svojím strachom by sme si mali dať rande častejšie a možno skúsime aj tých 100 odvážnych dní. Tento rok mám totiž v pláne prejsť pešo viac ako 300 km. Zatiaľ sa stále bojím, ale ktovie. Možno nás odvaha nakoniec ukecá.