Posledný rok na Slovensku nebol pekný. Nebol ani šťastný, lebo odhalil toľko špiny a hnusu, že jednému normálnemu človeku zviera žalúdok. Je to kŕč bezmocnosti z katastrofálnej situácie, v ktorej sa srdce Európy ocitlo.

Predseda vlády, predseda parlamentu a predseda najsilnejšej strany – je trojica mužov, v súvislosti s ktorými snáď neexistuje pozitívne spojenie, nech obrátite google a chrome naruby. Niet sa čo diviť, veď nakoniec keď bude akémukoľvek spoločenstvu vládnuť bábka, klamár a troska – sotva to bude pekné, alebo šťastné. Bude to pravdepodobne také ako u nás. Na kolenách budú zrobení farmári, prepracovaná hŕstka lekárov, ktorá tu ešte zostala, zúbožení dôchodcovia, rodičia, ktorí sa budia so strachom o budúcnosť svojich detí a nie je to len kvôli plastovému odpadu a krvácajúcej planéte Zem.

Nakoniec, na kolenách, zrazení k zemi, sú aj rodičia, ktorí o svoje deti prišli. Ich zaslzené oči, aj rok po vražde, hovoria hlasnejšie ako všetko ostatné, keď apelujú na národ, aby nebol ticho. Jednu možnosť prehovoriť silným hlasom budeme mať už o tri týždne v prvom kole prezidentských volieb. Tí predsedovia sedia tam, kde sedia, alebo presnejšie držia sa tam zubami nechtami bez ohľadu na spúšť, ktorú po sebe zanechávajú len preto, lebo my sme si ich zvolili. Oni sú reprezentanti našich záujmov.

 

Prečítajte si

Ženy šťastné a smutné

 

Jeden z nich „nikam neodchádza“, alebo ak by sme sa predsa len začali nádejať, že jeho dňom, v ktorých stále poťahuje mocenské nitky, je koniec, ubezpečí nás v zúrivej nálade  s výzorom strhaného psa baskervillského, že „ja sa vrátim“. História ukazuje, že má neutíchajúci záujem o stoličky – prezidentskú, premiérsku, predsednícku, sudcovskú... jednému by sa mohlo zdať, že jedno akú.

Prezident, ktorého sme si pred piatimi rokmi jednoznačne zvolili na čelo krajiny, čiže v preklade – nespochybniteľne – porazil svojho protikandidáta v druhom kole, dosluhuje. A my o tri týždne budeme vyberať novú hlavu štátu. Chcem veriť, že to dopadne dobre a hlasno prehovoríme. Dôležité je, aby sme voliť išli – pre seba, pre našich rodičov, aj pre naše deti. Aby sme jednu z tých stoličiek obsadili slušným človekom a našim dôstojným reprezentantom/reprezentantkou.