Svetová paráda a jeden dážď

Očakávam teplo. Minimálne také, ako v požičanom mini aute bez klimatizácie, ktorým sa štveráme hore po krkolomnej ceste plnej zákrut a nebezpečných esíčok. Sopečná láva je predsa horúca. Napriek tomu sa pri nohách Etny trasiem ako osika a vďačne platím za požičanie zimnej bundy a zateplených nohavíc.   Voda na Maldivách je zas teplá ako polievka. Obrovské raje plávajú vedľa nás len pár metrov od pláže. Nepotrebujeme šnorchel, stovky farebných rybičiek sa obšmietajú okolo našich nôh, sotva vkročíme do vody. Spomínam na Jadran, kde deti ťahám z vody, keď im začnú fialovieť ústa. Tu by im skôr narástli plutvy, ako by im bola zima vo vode.   V Egypte či v Grécku má človek pocit, že sa ocitol v učebnici dejepisu. Pred očami mu definujú tisícročia… môcť sa tak na chvíľku vrátiť v čase!    Prírodné výtvory, ľudské diela, svetové pamiatky UNESCO, kuriozity… A potom celkom obyčajný dážď. Taký letný, ktorý vás na záhrade spláchne dvakrát, najskôr  z neba a potom zo stromov. Počúvam, ako trieskajú hromy a v diaľke sa blýska, no aj keď sa bojím búrky, neschovám sa dnu, ale uvarím si kávu, sadnem si na verandu a sledujem to divadlo.   Na kolená si vezmem kocúra a keď vidím, ako v okamihu zaspí, mám pocit, že som v absolútnom bezpečí. Vôňa dažđa mi vlezie pod kožu, na tvári cítim pár zablúdených kvapiek. Príjemne chladia… Milujem cestovanie, všetky tie svetové nádhery, ktoré bedekre odporúčajú cestovateľom. Ale aj tak si myslím, že dažďu na záhrade sa nič nevyrovná.  

Prečítajte si

Našla som oázu človečenstva v našom zdravotníctve!