Český Najvyšší súd uznal homosexuálny pár za právoplatných rodičov ICH dieťaťa. Niečo také sa stalo prvý krát v histórii a v krajine pre nás blízkej. Ak tento príbeh nie je o skutočnej láske, partnerskom rešpektovaní, ctení si tradičných hodnôt a naozaj strastiplnej ceste za dieťaťom, keď proti vám nie je príroda, ale systém, zákon, štát, spoločnosť, cirkev, kamaráti a asi aj vaši rodičia, tak potom neviem, ktorý je.

Gejovia môžu v Česku uzatvárať registrované partnerstvá už od roku 2006, nemôžu si však adoptovať deti. Ak si dieťa adoptuje iba jeden z partnerov, druhý k nemu nemá rodičovské práva, ani povinnosti. Nemá naň nárok, nie je jeho rodič v nijakom právnom ohľade. Spomínaný pár – chcel vlastné dieťa, tak si zvolili proces surogácie /náhradná matka vynosí dieťa/, ktorý je samozrejme, u nás, aj v Česku nelegálny. Cez agentúru v USA si našli náhradnú matku, darkyňu vajíčka, čo zo zákona nemôže byť rovnaká žena, ako tá, ktorá dieťa odnosí a obaja poskytli spermie. Nechceli a dodnes nevedia ktorý z nich je biologickým otcom, pretože svoj sen o rodine snívajú rovnoprávne a spoločne.

 

Prečítajte si

Írsko rešpektuje právo ženy na potrat. A Slovensko?

 

Narodila sa im zdravá dcéra Karolína. Od prvého momentu išlo všetko ako po masle: oplodnené vajíčko sa ujalo, náhradná matka, s ktorou sa dokonca skamarátili, otehotnela, českí partneri cestoval do USA, aby boli pri pôrode ich vytúženého bábätka. Po šiestich týždňoch sa šťastná trojčlenná rodina vrátila domov - do Česka.

Realita ich zasiahla tvrdo. Dcéru s americkým pasom a rodným listom zaregistrovali ako turistku a bezvízový pobyt jej povolili na tri mesiace. Jedine Najvyšší súd mohol potvrdiť rozsudok americkej Kalifornie, ktorá uznala partnerov za rodičov Karolíny. Stalo sa. S právoplatným rozsudkom úrady vydali rodný list Karolíny s menami oboch partnerov ako rodičov. Karolína je tak vôbec prvým dieťaťom českého páru, ktoré má v rodnom liste rodičov rovnakého pohlavia.

„Možno je tu predsa len nádej,“ vypočula som si o prípade zanietene diskutujúci pár dvoch mužov, ktorí bez pochyby patrili k sebe a na rodnej slovenskej hrudi si snívali svoj stále zakázaný sen. Chcela som im povedať, že nie je – a nič prevratné v prospech ich práv sa v našom skostnatenom systéme nestane, minimálne sa toho nedožijú, ale mlčala som. Po prvé – bolí cudzí, a po druhé – nádej je vždy. Zomiera posledná, alebo my v nej, keď ju, žiaľbohu, predbehneme.