Naša najúspešnejšia športová gymnastka mala zdravotné problémy od narodenia. „Lekári hovorili, že šport nemôžem robiť v žiadnom prípade,“ spomína si Marianna Némethová-Krajčírová. Otec sa s tým však nezmieril, veril, že práve šport jej pomôže.

„On ma zasadrovanú vešal po stromoch a dverách a vypestoval vo mne úžasnú silu. Venoval sa mi a dal mi základy,“ vraví. Detstvo si užívala v dedine na Záhorí. Stále bola v pohybe a možno práve tam, počas toho ako lozila po stromoch, získala danosti na šport, ktorému sa upísala. A nielen ona. Sestra Dagmar bola jej veľkým vzorom.

 

Marianna Némethová Krajčírová (vľavo) so sestrou Dagmar.  Foto - archív M.N.

 

Žijúca legenda gymnastiky

Marianna Némethová Krajčírová je našou najúspešnejšou športovou gymnastkou. Dnes 70-ročná športová legenda sa zúčastnila troch olympiád, bola majsterkou Československa a v jej kariére je zapísaný veľký kus histórie československého športu. Je po nej pomenovaná telocvičňa v bratislavskej Petržalke, v Slávií UK sa naďalej venuje malým gymnastom a gymnastkám a píše knihu.  

„Gymnastika nie je stereotypná. Učíte sa stále niečo nové. Pri preskoku lietate,  akrobacia, prostné s muzikou je divadlo,” hovorí pani Marika o športe, s ktorým je prepojená viac ako polstoročie. Spod piatich kruhov si jej družstvo odnieslo dve strieborné medaily, ale z vrcholových súťaží je to aj zlato a bronz z majstrovstiev sveta a z  majstrovstiev Európy dva bronzy.  

 

Foto  - archív M.N.

 

Ušiel mi študenstký život 

S gymnastikou začínala ako 9-ročná, o dva roky neskôr vyhrala majstrovstvá republiky junioriek. Pani Marianna spomína aj na roky, keď otec do veľkej predsiene urobil o dva centimetre užšiu kladinu ako mala v telocvični a musela cvičiť aj doma. „Mne to tak pomohlo, že som potom na veľkých pretekoch nikdy nespadla. Bola som pyšná na to, keď som mohla nasadiť známku nášmu družstvu, že idem prvá. Lebo prvá musela byť spoľahlivá.“

Samozrejme, športová kariéra je aj plná odriekania. „Chodila som len do kina a do divadla, kde som si nemohla ublížiť. Lyžovačky som mala zakázané, aby som si nezlomila nohu. Neužila som si výlety, život v škole so spolužiakmi, tancovanie, ušiel mi taký ten študentský život.“

 

Marianna Némethová-Krajčírová so sestrou Dagmar Csiakiovou.  Foto - archív M.N.

 

Medaila po 53 rokoch

„Strašne som túžila cestovať, ale nikdy by mi nenapadlo, že pôjdem na olympiádu,“ spomína Némethová-Krajčírová.  Keď sa tam v roku 1964 dostala, mali najmladšie družstvo. Vo veku 16 rokov do Tokia cestovala ako najmladšia členka a jediná Slovenka.

„Mojim náhradným otcom na olympiáde bol futbalista Tonko Urban. Na starosti ma mali aj atlét Saša Bílek a kolegyňa Věrka Čáslavská. Veľmi mi pomáhala. Mala som šťastie, že som prišla v dobe, keď začala úspešnú éru Vierka a Československo malo veľmi silné družstvo. Obehali sme celý svet. Žila som na javisku ako herečka.“

 

 

Po olympijskom výkone v Tokiu si pani Marika našla takýto odkaz. „Prekvapila si nás milo, pudingu máš kilo.” Vedro čokoládového pudingu dostala už na letisku, medailu až po 53 rokoch. Marianna Némethová vysvetľuje, že dovtedy družstvo získavalo len jednu spoločnú medailu, ktorú zavesili na krk trénerke. Dievčatá si ju medzi sebou požičiavali a napokon skončila v múzeu. Pred pár rokmi sa preto členky strieborného tímu obrátili na Český olympijský výbor s prosbou, či by im nevyhotovili aspoň kópie. A tak si po mnohých rokoch dámy práve minulý rok v Prahe opäť užili olympijskú atmosféru.

„Viem, čo to je, keď vám dávajú medailu. Veď som zažila majstrovstvá sveta a ďalšiu olympiádu, lebo od Tokia sa upravili pravidlá a medailu už dostával celý tím. Ale aj po tých 53 rokoch to bol úžasný pocit. Ako keby sme opäť zažívali olympiádu,“ teší sa úprimne.

Dlhé roky bola v gymnastickej česko-slovenskej špičke jediná Slovenka. Ako však dodáva: „Oni to neriešili. Nás vždy tréneri učili, že družstvo má silu jedine vtedy, keď si pomáha. Nikto nebojoval za seba, bojovali sme za družstvo a tým získavame aj pre seba. Československo malo silný tím.“

 

Marianna Némethová-Krajčírová a jej úspechy. Foto – Ján Súkup

 

Mexiko a zlý sen

Na OH do Mexika sa družstvo chystalo v Šumperku. Zastihol ich tam aj vpád vojsk Varšavskej zmluvy a okupácia nášho územia. Ako spomína Marianna Némethová - Krajčírová, myslela si, že sa jej to sníva. Ráno 21.augusta rozprávala: „Dievčatá, taký strašný sen som mala, že mi nad hlavou lietajú lietadlá. A ony hovoria, to sa ti nesnívalo, to je pravda. Rusi nás obsadili. Ja som tomu nechcela veriť, tak som si zobrala bicykel správcu telocvične, išla som sa do mesta presvedčiť na vlastné oči, čo sa to tam deje. Som dcéra vojaka, uvedomovala som si, čo to znamená. “

Věra Čáslavská, ktorá podpísala výzvu Dvetisíc slov bola ukrytá na chate v horách a trénovala v provizórnych podmienkach. Olympijská príprava bola na týždeň prerušená, obava, či vôbec vycestujú existovala, rovnako ako „iskierka nádeje, že porazíme Sovietky.“ Veď, už sa im to podarilo v roku 1966 na svetovom šampionáte v Dortmunde, kde boli zlaté, ako aj na predolympijskej generálke o rok neskôr.

 

 

Nakoniec vycestovali, vrátili sa so striebrom, ale ako Marianna Némethová spomína, to čo sa u nás stalo, nenechalo chladnými ani iné krajiny. „Okupanti mali jednu jedáleň a my sme obedovali so Západom. Keď československí športovci vstúpili pri otvorení hier na Aztécky štadión, všetci vstali a tlieskali, pri sovietoch pískali. Športovci využívali stupne víťazov na vyjadrenie svojich názorov, prejav solidarity bol úžasný. Ale pri pretekoch to už tak nebolo, obecenstvo hodnotilo výkon. Veď aj samotným sovietskym športovcom bolo ľúto, čo sa u nás deje. Mimo telocvične sme mali pekné vzťahy.“

  No a Marianna nemohla chýbať ani na ostro sledovanej svadbe Věry Čáslavskej s atlétom Josefom Odložilom.

 

Věra Čáslavská a Marianna Némethová-Krajčírová.  Foto - archív SOV
 

 

Mníchov s trpkou príchuťou a predtuchou

 Tretia a zároveň posledná olympiáda Marianny Némethovej - Krajčírovej sa taktiež zapísala do histórie. V roku 1972 sa družstvu československých gymnastiek nedarilo ako na predchádzajúcich olympiádach.

„Už na olympiádu sme išli s predtuchou. Mali sme pokyny, zákaz stretávať sa s emigrantmi, nediskutovať, lebo sú možnosti, že vás navštívi niekto, kto ušiel. Ja sama som nikdy nad niečím podobným nerozmýšľala, ale viac ako 30 členov československej výpravy zostalo už v Mexiku. Rada som cestovala, spoznávala, ale srdce patrilo Československu a rodine.  Keď som si predstavila, že by som ich nemohla vidieť, aké patálie by som im prichystala, tak to vôbec nie. Videla som, ale vraciam sa domov.“

Hry v Mníchove poznamenal útok palestínskych teroristov (Čierny september) na izraelskú výpravu. Zahynulo 11 športovcov. „Na predchádzajúcich olympiádach som bola od začiatku do konca, v Mníchove došlo k zmene. Gymnastika bola hneď po otvorení OH. Keď sa to stalo, bola som už doma, pozerala som televíziu a uvedomila som si, že nás od izraelskej výpravy delil len plot,“ spomína si naša olympionička. Opisuje ako sa už vtedy riešila bezpečnosť na hrách, ale aj tak má pocit, že sa do olympijskej dediny mohol dostať hocikto.
 

„Prežila som dve olympiády, kde mal človek radosť z toho, že tam je. A ten Mníchov? Už keď sme tam šli, bola zlá predtucha...bola to najtragickejšia olympiáda v dejinách.“

Medaile Marianny Némethovej-Krajčírovej.  Foto - Ján Súkup 

 

Život PO...

Aktívnu kariéru ukončila Marianna Némethová Krajčírová ako 24-ročná. „Dnes už je kvalitnejšie náradie, kedysi sme skákali na betóne, všetko bolo drevené. Dnes majú inú technológiu, vedia robiť úplne iné prvky.  Ja som napríklad pyšná na jeden špeciálny, veľmi náročný skok, ktorý bol doménou mužov a ja som ho skákala ako tretia žena na svete,“ hovorí.

Manžela Miroslava spoznala Marika „na čaji o piatej“. Patril medzi jej fanúšikov, vedel o nej všetko.  Dcéra sa im narodila dva roky po skončení aktívnej kariéry, no a v tridsiatke sa jej podarilo popri zamestnaní dokončiť aj trénerstvo na Fakulte telesnej výchovy a športu. To prerušila počas športovej kariéry, lebo ako dodáva: „ 50-percentná účasť v škole je pre vrcholového športovca priam nemožná.“ Štyri roky popri športovaní bola projektantkou v Bratislavskom stavebnom podniku.

To, že chce trénovať, jej bolo jasné už dávno. A po skončení kariéry vrcholovej športovkyne, sa jej to aj podarilo. Netrénovala však vrcholových športovcov, vyhľadávala talenty a sama si nádejných gymnastov vychovávala. Aj počas dvoch desaťročí v Taliansku.

„Na embéčke som vozila náradie do Talianska, vychovala som 5 generácií, pomohla otvoriť v 10 menších mestách gymnastické krúžky,“ hovorí športová legenda.

 

GYM FESTIVAL Trnava 2018. Foto - Andrej Galica, SOV

 

Cvičí celá rodina

Rovnako ako otcovi, sestre, pani Marike, aj ich deťom učarovala gymnastika. Dcéra Marianna, stihla ešte Československo reprezentovať ako juniorka. Je trénerkou z povolania a vychováva, trénuje svoje dcéry Larisu a Zalu.  Zala Bedeniková reprezentuje Slovinsko, kde s rodičmi žije. Gymnastike sa venuje aj neter pani Némethovej, Michaela Horváthová a synovec Martin Csiaki.

„Vnučky to majú náročnejšie. My sme reprezentovali, trénovali, cestovali,  za nič neplatili. Dnes sa o všetko starajú rodičia, ktorí sú okrem toho aj taxikármi, zvyšok vykrývajú babičky. Kedysi sme cestovali mestskou dopravou, dnes rodičia nestíhajú cez dopravné zápchy vôbec prísť načas na tréning. A je to všetko aj viac zaťažujúce. Ja som nemala maséra, relaxovala som vo vani a chodila som do kina. Bola som filmová maniačka, “ porovnáva pani Marianna.

Náš rozhovor so ženou, ktorá je najlepšou slovenskou gymnastkou 20. storočia môžeme pokojne skončiť s konštatovaním: „Gymnastika nie je nikdy na zahodenie. Keď sa jej aj športovec, športovkyňa nevenujú po puberte, ktorá je zlomová, zväčša vychováme športovcov pre iné odvetvia.“ Jednoducho, gymnastika je základ.

Ak by ste chceli vedieť viac, ponúkame aj krátky audio rozhovor s pani Mariannou Némethovou – Krajčírovou. Hovorí v ňom o tom, kedy dať svoje dieťa na gymnastiku, resp. kedy s ňou začať.

 

Marianna Némethová Krajčírová s vnučkou Zalou. Foto – archív M.N.