|
Na chvíľu ma ovládne strach. Na dvojprúdovke sa tlačia tri autá a pomedzi ne ešte každú chvíľu šikovne „preštrikuje“ ktosi na motorke či na skútri. Keď naskočí červená, ponáhľajúci sa štyridsiatnik v obleku zoskočí zo svojho skútra, rýchlo s ním precupká za križovatku a fičí zase ďalej. Sotva blikne zelená, autá vyrážajú ako na pretekárskom okruhu, nedajbože nechytiť to správne tempo, zvalcujú vás zo všetkých strán a vaše uši si užijú trúbenia ako nikdy v živote. Aj nadávania. Ešteže človek nerozumie, ale tón hlasu hovorí za všetko. Zaostávať sa nevypláca, treba fičať s davom, naladiť sa na jeho vlnu, najlepšie ho priamo viesť alebo byť aspoň v prvom rade či sa nechať tým tempom unášať.
Boj o parkovacie miesto je kapitola sama o sebe. Milý „týpek“ ležiaci na matraci priamo uprostred chodníka mi z diaľky kýva a ukazuje na voľné miesto. Samozvaný strážca parkoviska sa poteší drobnému bakšišu, ja zase pocitu, že keď sa vrátim, auto tam stále bude. A bude mať aj všetky štyri kolesá. Neviem, kde som vzala tento klamlivý pocit istoty, ale ľahšie sa mi s ním vyráža do ulíc. S pocitom istoty sa človeku vždy ľahšie žije. Čo na tom, že miliónkrát zistí, že si ho len nahovára a zvyknúť si na neistotu je v konečnom dôsledku v živote oveľa dôležitejšie.
Prečítajte si
Hlava mi treští zo všetkých tých vôní, pachov, zvukov aj farieb, ktoré útočia zo všetkých strán. Mladík ma ťahá k svojmu koču ťahanému dvoma koňmi. Ponúka mi jazdu mestom. Za maličkosť – 40 eur na osobu. Ibaže v rodine sme štyria a dať za to, čo si viem obehnúť aj pešky 160 eur, sa mi fakt nechce. „Si sa s koňom zrazil?“ hlesnem jeho smerom komentujúc jeho cenu. „Moja, za pohodlie sa platí,“ hlesne on zas ku mne a obaja vieme, že má pravdu. Áno, tak to chodí. Pešia tour má však teraz pre mňa väčšie čaro, hoci ponúka aj únavné a drsné zážitky.
Chvíľu obdivujem paláce postavené v arabskom štýle, híkam nad tou nádherou, v mysli si predstavujem, aké muselo byť kedysi úžasné tam žiť. Užívam si čaro veľkých katedrál aj drobných kostolov, výstavných siení a značkových obchodov. Zahnem do uličky a privíta ma smetisko priamo uprostred chodníka, rozpadnuté domy, schátralé miesta, ruiny. Visí však na nich čerstvo vypraná bielizeň, dámske nohavičky sa hompáľajú z prvého poschodia priamo vo výške očí chodcov a sú jasným dôkazom, že v týchto ruinách to ešte žije, kým paláce sú už len pripomienkou niekdajšieho života.
Palermo, hlavné mesto talianskej Sicílie, má hádam stovky tvárí. Za jediný deň v ňom môžete vidieť aj zažiť úplne všetko. Absolútne bohatstvo aj chudobu. Nádheru aj jej presný opak. Radosť aj smútok. Odhodlanie aj strach. Pocity sa striedajú, všetko sa vo vás mieša. Občas máte chuť ujsť a inokedy si vravíte, „bože, to je krása, tu chcem žiť“. Keď sa konečne vymotám z jeho chaotickej premávky a užívam si pravidlá a lenivú pohodu miestnej autostrády, napadne mi, že život je presne ako Palermo...
Prečítajte si
